Fotky a popis:

    obr. 1: Peter Droppa na štarte
    obr. 2: Prvá doprava v Jasnej: Jasnaplán
    obr. 3: Ľudmila Stodolová
    obr. 4: Pojazdy vo Vrbickej mulde
    obr. 5: V Žiarskej doline pod Hrobou kopou a Tromi kopami


    Začínala som ako 14-ročná pod dohľadom inštruktora v škole. Tu som získala základy lyžovania a samozrejme aj veľkú chuť. Kurz som získala na požičaných lyžiach, ktoré sa k tým terajším moderným nedajú prirovnať. Boli celo-drevené bez hrán, viazanie bolo upevnené na akýchsi kovových bakniach remienkami a strunami, ktoré obopínali šnurovacie topánky s rozšírenými a vystuženými podošvami zapadajúcimi do uvedených kovových bakní. Noha v nich sa voľne pohybovala a samozrejme sa lyže nedali ovládať tak, ako sme to chceli. Za prvú výplatu som si kúpila vlastné, na ten čas moderné lyže – jasanové. Hrany sme si však na ne museli ručne našrobovať a drevenú sklznicu sme natierali oxylínovou farbou, kôli lepšiemu sklzu. Staré viazanie nahradilo kandahárové, ktoré sa dalo lankom našpanovať a zároveň povoliť, čo slúžilo k namáhavým výstupom a šliapaniu v hlbokom snehu, kedže vtedy vleky a lanovky boli len v špičkových strediskách.
    Lyžovali sme na zjazdovkách, ktoré sme si sami upravovali. Tu sme sa zdokonaľovali v ovládaní lyžiarskej techniky. Spúšťali sme sa „šúsom“ a trénovali sme tzv. „ kristiánky“. Starší lyžiari nám predvádzali ich techniku – telemarky. Bol to zjazd bez predklonu s nohami ohnutými v kolenách a s jednou lyžou predsunutou dopredu. Jazdilo sa v plumpkách, pokiaľ my sme už mali modernejšie široké šponovky a ručne pletené hrubé svetre s nórskymi vzormi /aj rukavice /a ktomu už spomenuté šnurovacie lyžiarky.
    Poriadali sme aj lyžiarske preteky a keďže špičková pretekárka zo mňa nebola, pomáhala som len pri ich organizácií. Či už to bola Veľká cena Liptovských Hôl /neskôr Západných Tatier/ alebo „Veľká cena Demänovských jaskýň“ s medzinárodnou účasťou. Kým v jasnej už vtedy bola sedačková lanovka a prvý kotvový výťah, v Žiarskej sme museli potrebnú techniku /telef. káble, palice na vytýčenie bránok/ vynášať na chrbtoch. Keďže ratraky ešte neexistovali, trať sme my, lyžiarsky dobrovoľníci spolu s vojakmi upravovali šliapaním hlbokého snehu, rozmiestňovaním lieskových palíc, naväzovaním „terčov“ a v niektorých prípadoch aj výpomocou pretekárom pri vynášaní lyží na štart, ktoré si sami museli dopraviť na pleciach.
    Vývoj však išiel dopredu a drevené lyže nahradily umelohmotné s modernejším viazaním, ktoré sa čoraz viac podobalo tým dnešným. Lieskové či bambusové palice nahradili ľahučké hliníkové, či duralové. Lyže menili svoj tvar a materiál, z ktorého sa vyrábali. Pribúdali vleky aj výťahy, objavovali sa čoraz viac ratraky, ktoré upravovali zjazdovky, taktiež už nevidieť bubny, pomedzi ktoré sme kľučkovali. Postupne sa objavovali svahy s umelým zasnežovaním. Nastala modernizácia, avšak modernizáciou tohoto športu, vytratila sa masovosť, plán a chuť, príznačná pre našu generáciu. Dnes sa na svahoch nachádza už viac lyžiarov, vybabených najmodernejšou výstrojou a samozrejme sa nedá porovnať technika lyžovania.
    A tak keď rozprávam vnúčatám ako to bolo vtedy, nadôvažok „vyhrabeme“ ešte nejaké tie staré lyže, resp. Topánky, majú z toho veselé pobavenie a ja nostalgické spomienky a pocit, že hoci tažšie, ale predsa krásne a nezabudnuťeľné zážitky sú nenávratne preč.

    Fotografie dodalo Múzeum Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši.

    Fotogaléria k článku: Takto sme lyžovali my
    Kompletný článok: Takto sme lyžovali my