kapitola : Čargali, s. 37-40

V Čargali napísal Važa Pšavela chýrnu poému Aluda Keteauri. Zúročil v nej dlhánske zimné večery, počas ktorých mu starci pri ohnisku rozprávali o prastarých časoch, o krásnych a často drsných udalostiach, čo sa odohrali pod Kaukazom. Aluda, hrdina poémy, porušil staré, kruté zvyky svojich rodákov a v boji proti bande moslimov, ktorá prepadla dedinu, zvíťazil nad zbojníkom Mucalom. Podľa dávnych zvykov bolo povinnosťou víťaza priniesť domov ako poľovnícku trofej a vyvesiť na stenu vysušenú pravicu zabitého nepriateľa. Ale preto, že Mucala nebol zbabelcom a pred smrťou nežobronil o milosť, Aluda sa rozhodol, že sa už màtveho nedotkne. Doma sa však stretol s hlbokým nepochopením. Ľudia ho odsúdili, že porušil sväté obyčaje predkov a vyhnali ho z dediny aj s celou rodinou. Aluda odišiel do hôr so slovami:

„Zbabelec nemá nepriateľov,
mnohých má iba hrdina.“
Aj v iných dielach sa Pšavela predstavil ako pokrokový mysliteľ, ako humanista, brojil proti nevraživosti medzi ľuďmi, proti krvnej pomste, lebo vedel, že krv krvou sa zmyť nedá.
V poéme Hosť a gazda vzniká tiež spor medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Tradícia krvnej pomsty nedovoľuje, aby niekto mohol doma pritúliť a pohostiť človeka, ak jeho rodine vyhlásili krvnú pomstu, akýsi nepísaný zákon zub za zub a oko za oko. Hostiteľ Džochola a jeho žena Sgaza musia utiecť z domu. Muž padne v boji proti nepriateľským vrchárom a zúfalá vdova sa utopí v rieke.
Možno sa Važa Pšavela videl v hrdinovi svojej poémy Požierač hadov, v Mindiovi, ktorý je zosobnením ľudskej múdrosti. Hrdinu zajali mytologické bytosti devi, čarodejníci kadžovia a nešťastný sa chcel zrútiť z brál. No keď videl, ako kadžovia jedia hadie mäso, rozhodol sa, že ho ochutná, aby otrávený ľahšie umrel.
Zjedol kúsok mäsa a vtedy zistil, že v ňom nebol smrtiaci jed, ale múdrosť, ktorá mu otvorila dvere naširoko. Začal rozumieť stromom, kvetom i divej zveri. Pocítil spojenie s horami, riekami, zvieratami a kvetmi. No napokon v spore so ženou, ktorá sa dožadovala, aby sa venoval iba bežným, praktickým veciam a nie prírode, podľahol jej požiadavkám a surovosti ľudskej skutočnosti. A zahynul.
Skladateľ Taktakišvili napísal podľa tejto poémy operu. Istý čas bol ministrom kultúry Gruzínska a preslávil sa aj tým, že mal v pracovni miniatúrny písací stolík, no zato veľký klavír. Text opery som preložil a košické divadlo ju uviedlo po prvý raz v roku 1987.
Okolo Pšavelovej rodnej chalupy slnce jasne svietilo, vo dne i v noci stonala búrka. V strmých dolinách sa rútili prvé jarky, ktoré zima zakováva do belasého ľadu bystriny. Na jar ožívajú s topiacimi sa ľadovcami, kvitnú lúky, ktoré priťahujú vyhladnuté jelene. Na blízkom vrchu sa občas vysúšal snežný irbis, nepriateľ kozorožcov. Možno ho Važa často pozoroval a napísal epickú báseň Ranený irbis. Poľovník ho nezastrelil, pochopil, že sa obaja v drsnom kraji živia lovom, veľká mačkovitá šelma a on. Keď hrdina videl, že je dravec ranený, pomohol mu. A irbis sa odvďačil tým, že mu prihnal pod pušku kapitálneho kozorožca.
Žiaľ, na svojich potulkách po Kaukaze nestretol som sa s poľovníkom, ktorý by bol videl irbisa. Dravec sa tu musel pohybovať dávno, posledné desaťročia žije iba v Kirgizsku a v Iráne.
Važa Pšavela sa volal vlastným menom Luka Razikašvili. Pseudonym si zvolil podľa rodného kraja. Pšavov žije okolo dvadsaťtisíc, sú to horskí Gruzínci, susedia Chevsuretov, ktorí nepoznali otrokárstvo, feudalizmus ani poddanstvo. Spory medzi obyvateľmi riešili zhromaždenia vrchárov alebo starostovia, chelisberi.
Pšavovia zastavili v polovici prvého storočia pred naším letopočtom víťazný pochod rímskeho vojvodcu Pompeja, ktorý porazil pontijského kráľa Mitridata a chcel pokoriť Iberov, čiže východných Gruzíncov. Keď ich chcel gruzínsky kráľ Miriani v štvrtom storočí nasilu dať pokrstiť, ušli radšej do hôr, aby mohli ďalej žiť podľa svojich tradícií. Dodnes si udržali niektoré pohanské zvyky. Važa kedysi si posťažoval, že „v celom Chevsureti niet ani jedného vzdelaného človeka, ani jednej školy.“ Dnes každoročne oslavujú v jeho rodisku ma začiatku jesene Važa oba (Deň važu) ľudia rozličných profesií, aj s vysokoškolským diplomom.
Chevsuretskí vrchári stavali kedysi trojposchodové domové bloky, terasovito prilepené na svahoch, ktoré slúžili viacerým rodinám. Na hornom poschodí, ktoré volali kalo, sa mlátilo obilie tým, že dobytok po ňom kráčal. Stred, ačercho, bol najvystavanejší. Boli tu izby pre chlapov, ale aj miestnosti, kde skladovali seno a chovali domáce zvieratá. Na prízemí, nazvanom boseli, bývali ženy, ktoré sa starali o spoločné ohnisko. Niekedy vo vedľajších bunkách spával dobytok.
Važa Pšavela bojoval celý svoj život o to, aby zákon mieru nahradil zákon vojny. Podľa neho:
„Človek tvorí život iba ak je šťastný ako jarná príroda a šťastný je iba vtedy, ak je slobodný.“
V roku 1915 ochorel na zápal pľúc a umrel v tbiliskej nemocnici.
V deň svojej smrti požiadal sestričku, aby ho obložila kvetmi a halúzkami. Chcel si predstaviť, že leží v rodných horách. Pochovávali ho na dva razy v najväčšej úcte, lebo ako hovoria Pšavovia:
„V horách zbabelca nepochovávajú a neoplakávajú.“ Prvý raz v panteóne významných osobností v Didube a o dvadsať rokov pri výročí jeho smrti preniesli jeho prach do panteónu na hore Mtacminda.
Večer za nami prišiel Revaz Margiani, s ktorým, som sa zoznámil v Tbilisi. priniesol i ešte teplý zborník veršov, preložených do ruštiny. Okrem vlastnej tvorby prekladal abcházskych poetov.
– Ak by ste zašli do mojej rodnej Svanetie, v mnohom by vám pripomínala Chevsureti, – rozhovoril sa.
– Aj u nás má každý poriadny dom opevnenú vežu. Patríme do oblastí Gruzínska, kde sa ľahko beseduje s nebom a držia hviezdy v teplých dlaniach. Z rodného domu v Muchali som sa od malička díval na dvojrohú ľadovú Ušbu. Ako deti sme sa hrávali na brehoch zlatonosnej Ingury.
Východná časť Hornej Svanetie, tzv. Slobodná Svanetia žila do roku 1953 bez monarchu. Jej vnútornú sociálnu štruktúru nepochopil Moriz von Déchy, keď napísal, že tu vládne anarchia, nezákonnosť, krvná pomsta, strach o majetok a o holý život. Bol to zjednodušený pohľad maďarského šľachtica. Kraj pod Ušbou sa riadil vlastnými pravidlami a nepísanými zákonmi. Miesto tradičných európskych mocenských štruktúr zaujímali samosprávne občiny.
Svaneti boli údajne dobrí rečníci, obdarení bohatou slovnou zásobou, energetickými gestami a výraznou mimikou. Rétoriku ovládali aj ženy, ktoré mávali významnejšie postavenie v spoločnosti v porovnaní s inými krajmi. V ušgulskej občine v osade Žabiani v chráme Lamaria sa venovali tajným kultovým obradom. Podľa legendy pri jeho základoch pochovali cárovnú Tamaru.
Vedľa nás spoza zákruty sa po hrboľatej ceste vypochodovala pekne v rade veľká skupina turistov. V rukách držali palice, na pleciach ťahali ťažké batohy so silou Burlakov na Volge. Sadli si pod alej, vytiahli benzínové variče a začali variť silný čaj. Z unavených a spálených tvári sálali lúče slnka. Iba pred niekoľkými hodinami sa pasovali s ľadovcami. Pozrel som sa na Revaza trošku vyčítavo:
– Prečo tak málo turistov a horolezcov stretávam v Gruzínsku?
– Našinci si vážia svoju prírodu. Cítia sa jej súčasťou, ale viac duševne ako fyzicky. Vysoké hory chápu ako čosi, z čoho sa rodí život, ale ako čosi, čo je vzdialené, nedosažiteľné, mystické a inšpirujúce. Ale divil by si sa, maličká Svanetia zrodila plejádu špičkových gruzínskych aj sovietskych lezcov. Aj sám som mnohokrát liezol s nimi, mrzol i tešil sa z víťazstiev. Alpinizmus a poéziu nedávam do protikladu. Ba, naopak. Básnik sa usiluje stúpať vyššie, k slnku, k srdcu čitateľa. Pravda, stratil som aj niektorých priateľov, ako boli Iliko Gabliani a Giorgi Šatberašvili. Gruzínci, a nielen oni, dlho smútili za mojím rodákom Čchumlianom Chergianim, ktorého sme volali Miša. Sedemkrát vyhral majstrovstvá Sovietskeho zväzu v skalolezení. Zaznamenal cenné prvovýstupy nielen na Kaukaze, ale aj na Pamíre a na Ťan-šane. Na vrcholoch vždy spieval svanetské ľudovky, najradšej prastarú oslavu slnka, Lelio. Iba raz to nestihol urobiť. Pri výstupe v civilizovaných talianskych Dolomitoch mu uvoľnený skalný blok roztrhal lano. Pochovali ho ako Važu v Didube.
Večer za nami prišiel Revaz Margiani, s ktorým, som sa zoznámil v Tbilisi. priniesol i ešte teplý zborník veršov, preložených do ruštiny. Okrem vlastnej tvorby prekladal abcházskych poetov.
– Ak by ste zašli do mojej rodnej Svanetie, v mnohom by vám pripomínala Chevsureti, – rozhovoril sa. –
Aj u nás má každý poriadny dom opevnenú vežu. Patríme do oblastí Gruzínska, kde sa ľahko beseduje s nebom a držia hviezdy v teplých dlaniach. Z rodného domu v Muchali som sa od malička díval na dvojrohú ľadovú Ušbu. Ako deti sme sa hrávali na brehoch zlatonosnej Ingury.
Východná časť Hornej Svanetie, tzv. Slobodná Svanetia žila do roku 1953 bez monarchu. Jej vnútornú sociálnu štruktúru nepochopil Moriz von Déchy, keď napísal, že tu vládne anarchia, nezákonnosť, krvná pomsta, strach o majetok a o holý život. Bol to zjednodušený pohľad maďarského šľachtica. Kraj pod Ušbou sa riadil vlastnými pravidlami a nepísanými zákonmi. Miesto tradičných európskych mocenských štruktúr zaujímali samosprávne občiny.
Svaneti boli údajne dobrí rečníci, obdarení bohatou slovnou zásobou, energetickými gestami a výraznou mimikou. Rétoriku ovládali aj ženy, ktoré mávali významnejšie postavenie v spoločnosti v porovnaní s inými krajmi. V ušgulskej občine v osade Žabiani v chráme Lamaria sa venovali tajným kultovým obradom. Podľa legendy pri jeho základoch pochovali cárovnú Tamaru.
Vedľa nás spoza zákruty sa po hrboľatej ceste vypochodovala pekne v rade veľká skupina turistov. V rukách držali palice, na pleciach ťahali ťažké batohy so silou Burlakov na Volge. Sadli si pod alej, vytiahli benzínové variče a začali variť silný čaj. Z unavených a spálených tvári sálali lúče slnka. Iba pred niekoľkými hodinami sa pasovali s ľadovcami. Pozrel som sa na Revaza trošku vyčítavo:
– Prečo tak málo turistov a horolezcov stretávam v Gruzínsku?
– Našinci si vážia svoju prírodu. Cítia sa jej súčasťou, ale viac duševne ako fyzicky. Vysoké hory chápu ako čosi, z čoho sa rodí život, ale ako čosi, čo je vzdialené, nedosažiteľné, mystické a inšpirujúce. Ale divil by si sa, maličká Svanetia zrodila plejádu špičkových gruzínskych aj sovietskych lezcov. Aj sám som mnohokrát liezol s nimi, mrzol i tešil sa z víťazstiev. Alpinizmus a poéziu nedávam do protikladu. Ba, naopak. Básnik sa usiluje stúpať vyššie, k slnku, k srdcu čitateľa. Pravda, stratil som aj niektorých priateľov, ako boli Iliko Gabliani a Giorgi Šatberašvili. Gruzínci, a nielen oni, dlho smútili za mojím rodákom Čchumlianom Chergianim, ktorého sme volali Miša. Sedemkrát vyhral majstrovstvá Sovietskeho zväzu v skalolezení. Zaznamenal cenné prvovýstupy nielen na Kaukaze, ale aj na Pamíre a na Ťanšane. Na vrcholoch vždy spieval svanetské ľudovky, najradšej prastarú oslavu slnka, Lelio. Iba raz to nestihol urobiť. Pri výstupe v civilizovaných talianskych Dolomitoch mu uvoľnený skalný blok roztrhal lano. Pochovali ho ako Važu v Didube.
Revaz pochádzal z dobrého koreňa. Jeho starý otec patril medzi tradičných dlhovekých Kaukazcov. Dožil sa stovky rokov. Ako vrchársky učiteľ si dopisoval ešte pred prvou svetovou vojnou s mnohými učenými spoločnosťami. A to pritom prvé auto sa v ich osade objavilo až koncom roka 1936.

Kapitola: Gruzínska kuchyňa, s. 90-91

Kaukazské jedlá si ťažko nájdu páru na svete. Regióny Gruzínska sa líšia nielen krojmi, obyčajmi a piesňami, ale aj kuchárskym umením, v ktorom popredné miesto zaujímajú byliny a korenie. Na západe majú radi ostré jedlá a z mäsa najradšej hydinu. Namiesto horčice sa používa kyslastá omáčka tkemali, pripravená z divej slivky a ostrej papriky, obľúbená v celom štáte. Pozornosti sa teší kukuričný chlieb mčadi. Neraz dávajú prednosť pred chlebom, podobne ako v Migrelii a Abcházsku, hustej kukuričnej kaši, zvanej gomi. V oboch spomínaných krajinách jedávajú k mäsu adžiku, zmes papriky so soľou a voňavými bylinami. Na východe, v Kartlii a Kachetii sa konzumuje viac masti, pšeničný chlieb, podobný našim lokšiam, upečený vo zvláštnych hlinených peciach.
Na celom území sa používajú mleté vlašské orechy aj v kombinácii s mäsom. Všade je rozšírený šašlík mcvadi, pripravovaný na otvorenom ohni z hydiny, z teľacieho alebo z jahňacieho mäsa, lobio, pikantný šalát z fazule, ostrá omáčka savici s orechmi a korením, ktorou sa zalievajú varené sliepky a morky. Do jedálneho lístka patria ryby, najmä pstruhy, syry (napríklad vyprážaný kravský – sulguni), sladké klobásky čurčcheli, uverené z orechov, muštu múky.
Gruzínska kuchyňa neslúži iba nasýteniu, ale je aj spoločenskou udalosťou, spojenou s gurmánstvom, o čo sa pričinili vo veľkej miere gruzínske vína počnúc Cinandalim, Gurdžaanim a končiac Saperavim a fialovou Chvančkarou. Hroznové moky spájajú v radosti i v žiali všetkých obyvateľov pod Kaukazom. Vínna vodka sa používa iba ako aperitív.
Gruzínci hovoria, že prichádzať k stolu je slobodná vôľa hosťa, odchádzať vôľa domáceho pána. Pri stole mávajú svoje miesto aj múdre a vtipné reči, aj družný spev.
Prezradím zvedavcom niekoľko receptov gruzínskej kuchyne.

ŠAŠLÍK

Suroviny: baranie či jahňacie stehno, cibuľa, paradajky, citrón, paradajkový pretlak, soľ, hlávkový šalát, olej, korenie, slanina, cesnak, maslo. Rovnako nakrájané kúsky mäsa naklepeme, posolíme, okoreníme, potrieme cesnakom a pokvapkáme olejom. Mäso napichneme striedavo so slaninou na ražní a necháme 24 hodín odležať. Možno aj v paradajkovej omáčke. Upečieme najlepšie na žeravých drevených uhlíkoch, polejeme vypečenou šťavou, do ktorej sme pridali maslo. Podávame so sekanou cibuľou, kolieskom citróna, paradajkami a hlávkovým šalátom. Šašlík chutil ako nič na svete francúzskemu spisovateľovi Alexandrovi Dumasovi st., ktorý v roku 1858 navštívil Zakaukazsko. Zo sviečkovice šašlík volajú basturma.

SACIVI Z KÚR

Suroviny: 1 kurča, koreninová zelenina, 4 cibule, 6 strúčkov cesnaku, 500 g mletých orechov, lyžica hladkej múky, 1 žåtok, kôpor, majorán, petržlen, paprika, 2 deci vínneho octu, bobkový list. Kurča uvaríme so zeleninou. Ocot prevaríme s novým korením, bobkovým listom a čiernym korením. Orechy pomelieme. Na oleji speníme cibuľu do skla, zaprášime múkou a podusíme. Zriedime polovicu vývaru, pridáme korenie, zelenú vňať a ochladený vínny ocot, cesnak, žåtok. Posolíme a vsypeme mleté orechy. Zohrejeme, ale nevaríme. Dochutíme a vložíme naporciované, vykostené kurča. Necháme 24 hodín odležať. Podávame studené s chlebom.
Šťava sacivi: prepasírujeme cibuľu, dodáme múky, postupne riedime bujónom, potom pridáme ocot, soľ, mrvený cesnak, sekané sušené i zelené bylinky. Polouvarené kurča porcujeme, desať minút povaríme, dodáme papriku, orechy, šafrán, bujón. Podávame studené.

KURČA TABAKA

Suroviny: kurča, maslo 15 g, smotana 10 g, cesnak alebo šťava tkemali 50 g, šalát. Kurča rozrežeme, posolíme, natrieme smotanou a pražíme na panvici pod tlakom pokrývky so závažím, dokým sa nevytvorí chrumkavá, ružová kožka. Podáva sa s cesnakom, paprikou, šalátom a šťavou tkemali.

KURA PO MINGRELSKY

Suroviny: kura 220 g, maslo 30 g, cibuľa 60 g, žåtky 40 g, ocot 15 g, mäta 5 g, soľ. Porciované kúsky kury opečte a duste spolu s praženou cibuľou, mletými orechmi a mätou. Do ich šťavy dajte žåtky rozriedené octom a soľ.

ČACHOCHBILI Z KÚR

Kuru rozporcujeme, chvíľku popražíme na masle, potom dáme na panvicu nadrobno nakrájanú cibuľu, pridáme ocot, paradajkový pretlak, víno, pol pohára bujónu, soľ, korenie. Všetko dusíme pod pokrývkou pol druhej hodiny na slabom ohni. Pred dokončením položíme rozkrájané paradajky. Tak sa dá spracovať aj hovädzina i baranina.
Suroviny: na 1 kuru alebo pol kila baraniny 2 cibule, dve lyžice paradajkového pretlaku, lyžicu octu, 2 lyžice masla a 2 lyžice vína.

CHAŠI

Najprv varíme loj i hovädzinu s kosťami vo vlastnej šťave, potom postupne pridávame vriacu vodu, kým sa mäso neoddelí od kostí. 20 minút pred dovarením vložíme v mlieku namočený chlieb bez kôrky, maslo alebo sadlo, posolíme a pokoreníme. V bujóne pridáme rozdrvený cesnak so soľou.
Suroviny: hovädzie nohy 200g, bujón 150g, kutle 30g, cesnak 10 g v bujóne, biely chlieb 25 g, mlieko 30 g, korenie.

SACIVI Z BAKLAŽÁNOV

Suroviny: baklažány 200 g, orechy 20 g, cibuľa 15 g, cesnak 4 g, paprika 0,5 g, ocot 50 g, soľ. Baklažánom odrežte konce, pozdåž nakrojte, obarte vriacou vodou, ponorte ich do nej na 5 minút. Dajte pod tlak na 40 minút, polovicu pomeľte, ostatné slabým roztokom octu polejte, zalejte tým pomleté baklažány a marinujte 2 – 3 dni. Podávajú sa chladené.

CHARČO

Suroviny: hovädzina 190 alebo baranina 180 g, ryža 25 g, tuk 10 g, cibuľa 30 g, cesnak 3 g, paradajkový pretlak 10 g, tkemali, soľ. Mäso na kúsky po 30 g zaliať studenou vodou, variť, brať penu. Potom vložte namočenú ryžu, pasírovanú cibuľu, dovarte, dodajte tkemali, bobkový list, bylinky, koreniny. Varte ešte 5 minút.

ČICHIRTMA

Suroviny: kura 140 g alebo baranina 120, bujón 200 g, vajce, maslo 15 g, múka 5 g, cibuľa 40 g, vínny ocot 10 g, šafrán, kinza. Sekanú cibuľu popražiť 3 minúty na masti alebo na masle, priliať bujón, nechať zovrieť a odstaviť. Potom vložte žåtok spolu s rozriedeným šafranom, octom a petržlenovou vňaťou. Nedať až zovrieť. Pred servírovaním vložiť uvarené kúsky mäsa.

CHAČAPURI

Suroviny: múka 100 g, mlieko alebo voda 25 g, pol vajca, droždie 3 g, maslo 10 g, syr 50 g, cukor 5 g Pripravte kyslé cesto, umieste okrúhli placku, do prostriedku vložte plnku z posekaného syra zmiešaného s vajcom, spojte cesto ako vrecúško, potrite vajcom a pečte. Hotové potrite maslom.

LOBIO

Suroviny: fazuľa 60 g, cibuľa 60 g, rastlinné maslo 10 g, petržlenová vňať, paprika, korenie, soľ. Namočenú fazuľu uvariť, zmiešať s upraženou cibuľou, paprikou, korením a soľou.

FAZUĽOVÁ POLIEVKA

Suroviny: fazuľa 100 g, cibuľa 20 g, orechy 30 g, ocot 10 g, cesnak 2 g, korenie, paprika, kôpor, petržlen, soľ. Do polouvarenej cibule dodajte surovú posekanú cibuľu i cesnak, dovarte, preceďte s doliatím bujónu. Potom dodajte mleté orechy, ocot, sekanú zeleň, papriku a soľ.

ŠŤAVA SACEBELI

Suroviny: orechy 200 g, cibuľa 210 g, vínny ocot 200 g, cesnak 20 g, paprika 1 g, mäta 35 g, bujón alebo voda 500 g, soľ 20 g Zomleté orechy rozrieďte octom, dodajte bujón, posekanú cibuľu, mrvený cesnak, soľ, papriku a vňať.

ŠŤAVA SACIVI

Pasírujte cibuľu, dodajte múku, dolejte bujón, potom pridajte ocot, soľ, mrvený cesnak, sekané zelené i sušené bylinky, štipku mletej škorice. Polouvarené kurča porcujte, 5-10 minút varte, potom dodajte papriku, orechy, šafrán, bujón. Podáva sa studené.

Gruzínskymi jedlami nik neohrdol. Chutia znamenite, sú ľahké, zdravé a volajú po dobrom víne.





Miloš Krno: Ak je na zemi raj. Gruzínske kapitoly, Infopress, Bratislava 2002