obr. 1: Človek a hora v Lalung La, v pozadí monumentálna Sisapangma.
   obr. 2: Posvätné predmety v Lalung La.
   obr. 3: Oddych v kláštore Tashi Lumpo.
   obr. 4: Krajina.
   obr. 5: Pred kláštorom Jokang.


   Nad riekou Bhote-kotsi sa klenie masívny most. Červená čiara prechádzajúca jeho stredom oddeľuje dva svety. Pútnika sa pri pohľade na čínsku colnicu zmocní vskutku nepríjemný pocit. Zriadenec colnice nám ostrými gestami prikazuje usporiadať sa do husieho radu. Rovnako vraj máme naložiť s našou batožinou na druhej strane mosta. Čakáme hodinu, dve, nič sa nedeje. Napokon uniformovaný pracovník s respirátorom na nose a ústach, náhle pristúpi k našim bez pochyby kontaminovaným batohom a z bezpečnej vzdialenosti, no o to dôkladnejšie, ich vystrieka akousi bielou chemikáliou. Chvíľu nechápem o čo tu ide no v zápätí mi svitá, do akých prešibaných technológií ľudová republika v záujme udržania sterilného prostredia investuje. Podráždene, no priznám sa že aj trochu obdivne k tomuto divadlu, si v duchu opakujem aké na Slovensku poznáme nadávky. Zdá sa, že väčšina okolostojacich postihnutých sa práve venuje, s ohľadom na svoj pôvod, podobnej rekapitulácii. Ľudová republika sa ďalej zaujíma, či pútnik nepašuje SARS alebo AIDS a s temer materinským citom pútnikovi odmeria teplotu a opýta sa koľko váži. Očakávam, bumášku do pasu, no dostávame len akési podivné papiere.
   Bezprostredne za hranicou povážlivo ubúda vegetácia. Aj vzduch je suchší a autá na ceste sú doslova zahalené v kúdoloch prachu. Na obzore sú zasnežené kopce. Cesta vedie oválnym údolím bez stromov, či kríkov. Pútnikovi sa zamarí o ďalekých púšťach a vzápätí si uvedomí, že vskutku to všetko, čo vôkol neho putuje, je vysokohorská púšť. Čudujem sa z čoho tu ľudia a zvieratá prežívajú. Mestečko Nyalam (3 080 m), ktoré sme stretli, leží na hlavnom himalájskom hrebeni. Pozorujem ľudí. Páčia sa mi tibetskí muži, ich ženy a deti. Prostredie, ktoré vnímam, je v nepochybnom kontraste s čínskymi mužmi, ich ženami a deťmi a preto sa mi nepáčia. Za mestom sa začal Tibet. Z piesočnatých kopcov vystupujú ľadovcové končiare. Kde tu stretneme malú dedinu, traktoristu alebo pastiera zabaleného v kožušine. Voda v potokoch je zamrznutá. Pred bielymi domami s farebnými obločnicami sa suší jačí trus, ktorý sa používa ako palivo. Varia si tu, vzhľadom na počet slnečných dní, na špeciálnych solárnych varičoch. Je to v podstate naleštený nerezový tanier zo satelitu a v jeho ohnisku je umiestnený čajník, či tlakový hrniec. Ani mne sa to spočiatku nezdalo, no funguje to perfektne, máme sa čo učiť. Nenápadne naberáme výšku. Vstupujeme na Tibetské plató. V sedle Lalung La je vzduch o 5 000 m redší ako v Bratislave.
   Len nevšímavý pútnik nepostojí na tomto impozantnom mieste. Uvedomujem si, viac ako kdekoľvek inde, nekonečný rozmer priestoru navôkol, tým viac, že v mrazivom vzduchu opodiaľ sa črtá mohutná Sisapangma. Priestor predurčený náboženstvám.
   V dedine Dingri sa práve stretlo niekoľko nomádskych skupín. Vymieňajú si tovar. Na drevených brvnách sú pouväzované z kože stiahnuté zvery. Mnohé Tibeťanky nosia vo vlasoch pozapletané množstvo tyrkysových kamienkov, ozdôb z jačej kosti, či červené guličky. Odhadujem, že celá táto paráda môže vážiť aj 7 kg.

Shigatse
   Údajne druhé najväčšie tibetské mesto pôsobí neosobne. Ani sa nepokúšam nájsť niečo pekné. Deti ráno mašírujú s červenými kravatami do školy. Špinavé čínske dievky sa všemožne snažia upútať našu pozornosť. Shigatse by malo byť sídlom jedenásteho Panchen Lamu – druhého najvyššieho duchovného po Dalaj Lamovi, ktorý už dlhé roky žije v exile na severe Indie v meste Dharamsala. Gedhun Choekyi Nyima určený ako ten do koho sa prevtelila duša desiateho Panchen Lamu je považovaný za jedného z najmladších politických väzňov na svete. Samotný kláštor Panchem Lamu je rozľahlým komplexom domčekov, domov a chrámov pestrých farieb. Prechádzajú sa tu, mrmlajúc modlitby, kňazi, ale aj obyčajní ľudkovia. Neoddeliteľnou súčasťou pútnikov, ktorí sa sem prichádzajú pokloniť je modlitebný mlynček. Nepoznám náboženstvo, ktoré by malo takto dômyselne vyriešené záležitosti permanentného modlenia sa. Mlynček môže byť poháňaný čímkoľvek ľudskou silou, vodou, vetrom...

Lhasa
   Zmiešané pocity. Developeri neobišli ani tento kus zeme. Zaobstarali sme si mapu Lhasy. Je hojne obstáta vojenskými hliadkami, takže je možné, že ak pomýšľate na výlet po okolí, stretnete sa s nevôľou. Kláštor Jokang, nachádzajúci sa v strede mesta, je zahalený v oblakoch dymu stúpajúceho z posvätného ohniska, kde sa páli posvätná tráva. O popularite tohto úkonu nás večer presvedčil personál nášho hotelu. Mysleli sme si, že horí, no spokojný recepčný páliaci na recepcii posvätnú trávu nás vyviedol z omylu. Dozvedáme sa, že sem zo všetkých regiónov Tibetu neustále putujú stovky pútnikov. Niektorí, modliac sa, napredujú slimačím tempom a putovanie im zaberie celé mesiace. Samotná modlitba pozostáva nepretržitého vzpínania rúk v stoji a líhania si na zem. Zhodli sme sa, že sa jedná o veľmi dobrú rozcvičku. Niektorí športovci, si zo sebou nosia molitanové podušky, chrániče na kolená a drevené doštičky aby si neobdrali ruky. Sympatické je to, že počet ľahnutí a postavení pri modlitbe si určí každý sám.
   Najlepšie jedlo sú pouličné zemiačiky a jasmínový alebo tibetský čaj. Na ostatné jedlá si netrúfam.
   Potala – bývalé sídlo Dalai Lamu je obkľúčené betónom. Kontroly pri vstupe do tohto objektu môžu konkurovať tým na hraniciach. Dnu je zakázané fotiť. Návštevník však, pri pohľade na rozbité sochy, okná, či zamaľované obrazy, rýchlo odhalí túto lesť. Vlastne tu ani niet čo fotiť. O to zaujímavejšia je návšteva záhrady v kláštory Drepung. Mladí mnísi sa tu práve navzájom spovedali ( ospravedlňte môj európsko-kresťanský výklad ). Toto „spovedanie“ však prebiehalo oveľa živelnejším spôsobom, na aký sme zvyknutí. Divadielko sa odohrávalo po dvojiciach. Jeden z dvojice krúžiac predvádzal rôzne odstrašujúce gestá, plieskal dlaňami tomu druhému rovno pred očami a kládol mu otázky. Druhý z dvojice počúval a s rešpektom odpovedal. Po chvíli si úlohy vymenili. Všetko sa odohrávalo pod dohľadom starých mníchov. Škoda, že neviem jazyk, miestni sa celkom dobre zabávali.

V lietadle...
   Prichádzam na to, že táto pospolitosť je aj vo svojej biede a neslobode, obrovskou budúcnosťou práve tým aká je samostatná a jednoduchá. A okolnosti sa v tejto pustatine zrejme menia o čosi pomalšie ako v našich svetoch.

Mapy Tibetu:
   http://perso.orange.fr/tibetmap/mapbr1.html

   Linda Hipmanová: Spomienky na cestu do Lhasy


   obr. 6: Modlitby.
   obr. 7: V škole.
   obr. 8: Mapa Tibetu.