Pre tretiu etapu sme si vybrali práve alpský región (Tirolsko, Švajčiarsko, južné Nemecko a Lichtenštajnsko), odkiaľ pochádzala väčšina pôvodných Habánov. Hľadali sme pamiatky a stopy po tejto zaujímavej skupine ľudí. Prvú zastávku sme mali priamo vo Viedni, kde sa pri bývalej mestskej bráne „Stubentor“ nachádza pamätná tabuľa na mieste, kde bol 10. marca 1528 upálený jeden z najznámejších a najrešpektovanejších novokrsteneckých teológov Baltazár Hubmaier. V okolí Innsbrucku sme prvý krát na cestovanie použili bicykle. Kopcovitý terén preveril naše fyzické aj technické schopnosti. V Innsbrucku, kde sa dva krát konali zimné olympijské hry ( IX. v 1964 a XII. v 1976) nás vítalo síce slnečné ale studené počasie. V Innsbrucku študoval medicínu autor prvej učebnice esperanta pre Slovákov Dr. Albert Škarvan a v tomto meste zachránili lekári nášho bývalého prezidenta Rudolf Schustera. Najznámejšou a najnavštevovanejšou pamiatkou je „Goldenes Dachl“ (Zlatá strecha) vedľa ktorej sa nachádza pamätná tabuľa pripomínajúca Jakuba Huttera, vodcu hutteritov (habánov), ktorého tu upálili 25. 2. 1536. Dnes sú v Innsbrucku tolerantnejší ľudia ako tomu bolo v 16. storočí a dokonca jednu z ulíc aj pomenovali po Jakubovi Hutterovi. Vďaka bicyklom stíhame popozerať staré mesto, veľký park, nábrežie rieky Inn a na strmom úpätí sa nachádzajúcu zoologickú záhradu, ktorá predstavuje živočíšstvo Álp. Zoo je pekne vybudované a náučnou formou zoznamuje návštevníkov so živočíchmi, ktoré žijú v okolitých horách.
    Z Innsbrucku sme sa presunuli k Bodamskému jazeru (po Blatenskom a Ženevskom jazere tretie najväčšie jazero v Európe), kde sme sa utáborili pri mestečku Litzelstetten (Fließhorn), v ktorom pôsobil Martin Schleyer, ktorý vytvoril svojho času veľmi rozšírený projekt medzinárodného jazyka Volapük, predchodcu esperanta. Na katolíckej fare je pamätná tabuľa venovaná M. Schleyerovi a Volapüku. Okolo Bodamského jazera je vybudovaná sieť cyklochodníkov a v kombinácii so železničnou a lodnou dopravou je dostupných veľa zaujímavých miest okolo jazera. Nie je však pravda, ako je to uvedené na internete, že z ktoréhokoľvek miesta na brehu jazera sa dostanete vlakom alebo loďou na ktorékoľvek iné miesto. Byť pri Bodamskom jazere a nenavštíviť Mainau – ostrov kvetov, znamená nebyť pri jazere. Preto aj naša prvá cyklotúra viedla na tento ostrov. Jeho prehliadka nám zabrala pol dňa a okrem kvetov na nás najviac zapôsobili rôzne druhy stromov, z ktorých niektoré dosahovali ozaj gigantické rozmery. Pri prehliadke ostrova nám chýbal známy slovenský dendrológ Ondrej Makara, ktorý by nám vedel o stromoch porozprávať veľmi veľa.
    Hlavným mestom Bodamského jazera, ak sa to tak dá povedať, je Kostnica (Konstanz). Z dejepisu sme si zapamätali Kostnický koncil (1414 – 1418), počas ktorého boli ako kacíri odsúdení a popravení upálením českí teológovia Ján Hus (1415) a Hieroným Pražský (1416). Slúži k cti našim českým bratom, že kúpili dom v ktorom žil Ján Hus a v ktorom je dnes jeho múzeu. Múzeum sa nachádza na Husovej ulici a v Kostnici je aj obrovský kameň na mieste, kde bol Ján Hus upálený. K týmto pamätným miestam vedú smerovacie tabule napísané po nemecky a česky. Z Kostnice sme po ľavej strane Rýna prešli 60 km po rôznych cyklocestách do Schaffhausenu pri ktorom sa nachádzajú Rýnske vodopády, ktoré sú najbohatšími vodopádmi na vodu v Európe. Priemerne sa nimi valí 375 m³/s vody, ale na jar to býva až 1 200 m³/s. Vyhliadkové terasy sú veľmi umne postavené, takže človek si dokáže vychutnať silu valiacej sa vody, ohromný zvuk a vodný opar dvíhajúci sa v mohutných vlnách. Priamo nad vodopádmi je zámok Laufen, z ktorého je nádherný výhľad na rieku Rýn. Návrat k Bodamskému jazeru sme volili po pravom brehu Rýna, ktorý je rovinatejší a ďaleko pohodlnejší. Až po historické a malebne krásne mestečko Stein am Rein bola cyklotrasa pohodlná. Potom ju zhoršila búrka, ktorá sa nás spustila lejak a vetrisko, ktoré sa nás snažilo zhodiť z bicyklov.
    Posledný deň pri Bodamskom jazere sme sa z Kostnice preplavili na severný breh do Meersburgu, odkiaľ sme šliapali do pedálov na bicykloch východným smerom. Už počas plavby sme obdivovali elegantný let vzducholode Zeppelein, ktorá má domovský prístav (letisko?) vo Friedrichshafene. V tomto meste sa konal prvý kongres Volapüku v roku 1884, ale mesto sa stalo svetoznámym vďaka konštruktérovi stužených vzducholodí barónovi Ferdinandovi von Zeppelinovi, Jeho vzducholode boli využité v pravidelnej vzdušnej doprave. V meste má Zeppelin postavený pomník a vzducholodiam je venované moderné veľké múzeum, v ktorom je možné spoznať nielen históriu týchto dopravných prostriedkov, ale aj ich konštrukciu a vybavenie. Jazdu po severnom brehu Bodamského jazera sme dokončili v meste Lindau.
    Okolo Bodamského jazera sme našli viacero spoločných bodov s históriou Habánov. V architektúre sú to veľké rodinné domy so strmými strechami a podkrovným bývaním. Z nich sa vyvinuli spoločné domy Habánov ako ich poznáme napríklad z Veľkých Levár na Záhorí.V poľnohospodárstve sú to vinice s južnou expozíciou na severnom brehu Bodamského jazera. Schopnosť pestovať vinič si Habáni priniesli aj na Moravu a Slovensko, kde ju rozvinuli do uznávaného majstrovstva. Vo väčšom švajčiarskom meste Winterthure sme našli v múzeu korene po kachliarskej zručnosti starých obyvateľov tohto regiónu. Možno aj tu, nielen v južnom Tirolsku, má korene známa habánska keramika. V Zürichu v Národnom múzeu boli hotové historické poklady. Veľká časť múzea je venovaná obdobiu reformácie. Hlavní predstavitelia rôznych prúdov reformácie sú predstavení na obrazoch, sú tu vystavené ich hlavné diela a životné osudy. Múzeum je doplnené aj o exponáty z bežného života ľudí tej doby.
    Našou poslednou zastávkou bol Vadúz, hlavné mesto Lichtenštajnska. Toto kniežatstvo malo v histórii spojenie s Habánmi cez majiteľa Mikulovského panstva Leonarda z Lichtenštajnu, ktorý bol stúpencom habánskych myšlienok a ktorý umožnil Habánom usadiť sa na južnej Morave. Pešia prehliadka Vadúzu a Národného múzea bola peknou bodkou za zaujímavou cestou.


    Ing. Ján Vajs, Za Habánmi – III. etapa