V staroveku územie osídlené ilýrskymi kmeňmi, neskôr pripojené k Rímskej ríši ako provincia Dardania. Územie Kosova od 12. storočia tvorilo centrum vznikajúceho srbského štátu a v období vrcholného stredoveku už bolo centrom srbského kráľovstva . Od roku 1346 sa vtedajšie kosovské stredisko Peč stalo sídlom patriarchu srbskej pravoslávnej cirkvi. Na mnoho rokov ovplynila osud nielen Kosova a Srbska ale aj Balkánu a celej Európy bitka na Kosovom poli, ktorá sa odohrala 15. júna 1389. Turecké vojsko 27 - 30 000 bojovníkov), ktoré malo za úlohu poraziť srbsko-bulharskú protitureckú koalíciu, dorazilo do oblasti Kosovho poľa. Táto náhorná plošina, pokrytá sadmi a vinicami, leží v nadmorskej výške 500 - 700 metrov v okolí miest Priština a Kosovská Mitrovica, sa stala miestom pre Srbov osudovej bitky. Tu došlo k osudovej zrážke so srbsko-bosnianskými silami (15-20 000 mužov), ktoré podporili Bulhari, Albánci, Valasi a Maďari. Napriek všeobecne panujúcej predstave o národnej tragédii Srbov bitka zrejme skončila nerozhodne. Straty na oboch stranách boli obrovské, o život prišli obaja vrchní velitelia, Murad I. a Lazar Hrebljanovič. Sultána pravdepodobne ešte pred bitkou prebodol člen Lazarovej družiny Miloš Obiliæ, ktorý lesťou prenikol do Muratovho tábora. Velenie potom prevzal Muradov prchký syn Bajezid I. Ildrim a bitku doviedol do konca. Knieža Lazar, spolu s ďalšími zajatými srbskými veľmožmi, bol popravený nad sultánovou màtvolou. Tragické dôsledky bitky na Kosovom poli sa prejavili až postupne. Srbsko, ktoré stratilo v bitke svoje najlepšie vojenské sily, bolo vzápätí zo severu napadnuté uhorským kráľom Zikmundom Lucemburským. To donútilo kňažnú vdovu Milicu prijať Bajezidove mierové podmienky. Srbsko sa stalo vazalským štátom s povinnosťou platiť sultánovi tribut a poskytovať mu vojenskú pomoc. Okrem toho boli do srbských miest umiestnené turecké posádky. Srbská porážka otvorila tureckej ríši dvere na Balkán. Na niekoľko storočí úplne vykoľajila vývoj miestnych slovanských národov. Výrazne prispela k národnostným treniciam, ktoré trvajú doteraz. Dnes je Kosovo pole najmultietnickejšou oblasťou Kosova. ®ije v nej štyridsaťtisíc obyvateľov, z toho asi 75 percent Albáncov a zvyšok tvoria Srbi, Rómovia, Aškari. Po ovládnutí Srbska Tureckom sa situácia zmenila: srbské obyvateľstvo postupne opustilo svoje domovy a odišlo z Kosova na sever. Na jeho miesto prišli spojenci Turkov - albánski moslimovia. Kosovo neosídľovali kolonisti z Turecka, ale islamizovaní susedia zo severných a stredných častí prímorského Albánska. Starodávne a mýtmi opradené centrum Srbského štátu sa tak s postupnou prevahou albánskeho obyvateľstva islamizovalo. Nič sa na tom nezmenilo ani po porážke Turecka v prvej balkánskej vojne - Kosovo bolo na základe londýnskeho mieru rozdelené medzi Srbsko a Čiernu Horu a od roku 1918 bolo súčasťou Juhoslávie. V septembri 1945 bola utvorená autonómna oblasť Kosovo a Metohija. Albánsky živel usadený na Balkáne, sa od slovanských národov vždy odlišoval. Balkánski Slovania sú odlišný svojou tradíciou, jazykom a prevažne aj vierovyznaním. Pôvodné indoeurópske albánske obyvateľstvo, u ktorého sa predpokladá príbuznosť s Trákmi a Ilýrmi, sa stotožnilo s Turkami a časom od nich prevzalo ich náboženstvo. Kým obyvateľstvo starého Srbska ostalo aj po ovládnutí Balkánu Turkami kresťanské, veľká časť Albáncov prijala islam, čím získala právo podieľať sa na verejnom a politickom živote v Osmanskej ríši. Na rozdiel od Srbov, ktorí považujú kosovský mýtus (rozumej bitku na Kosovom poli 15.6.1289) za civilizačný zápas pravoslávia a islamu, Albánci (moslimovia i kresťania) transformovali legendu o Skanderbegovi (v proti tureckom boji po boku srbských kniežat sa zúčastnil pod jeho velením aj oddiel Albáncov) do polohy bojovníka za národnú nezávislosť. V roku 1456 Turci obsadili posledné centrum srbského odporu - brankovičovskú despotovinu. Až opätovné zriadenie národného (pravoslávneho) patriarchátu v meste Peč v roku 1567 vytvorilo podmienky na rozvoj srbského národného povedomia. Po tureckej porážke pri Viedni roku 1683 svitla nádej na oslobodenie sa z tureckej nadvlády. Avšak Viedňou podnietené povstanie skončilo porážkou Srbov. Vyše 300 0004 ich pod vedením patriarchu Arniseja III. Crnojeviæa ušlo zo Starého Srbska. Viedenská vláda dovolila utečencom usadiť sa na uhorskom území medzi Tisou a Dunajom. Spolu s rozsiahlou migráciou srbského obyvateľstva zo strachu pred odplatou opustili Kosovo aj Albánci, ktorí si zachovali kresťanskú vieru. Opustený priestor Kosova začalo húfne zapåňať albánske obyvateľstvo, ktoré Turci považovali vďaka spoločnej viere za spoľahlivú hrádzu srbského národnooslobodzovacieho hnutia. Druhý exodus do južného Uhorska pod vedením Arsenija IV. (Jovanoviæa Sakabenta) nasledoval po 60 rokoch... Úbytok slovanského srbského obyvateľstva pokračoval v priebehu 18. storočia po prehraných vojnách habsburskej monarchie proti Turkom. Azda najväčšie migračné presuny mala za následok srbsko-turecká vojna z rokov 1875 - 1879,ukončená mierovým kongresom v Berlíne. Asi 2 000 000 Srbov a mosilmov opustilo svoje domovy. Islamskí Turci a Albánci húfne odchádzali z oblasti okolo mesta Niš a sťahovali sa do Kosova, odkiaľ odišlo asi štvrťmilióna kresťanov do Srbska a Čiernej Hory. Albánsky národný pohyb sa dotvoril práve v Kosove. V júni 1878 v niekdajšom sídle srbských cárov Prizrene vznikla liga, ktorá žiadala zjednotenie všetkých provincií (vilájetov), v ktorých žili Albánci, do jedného autonómneho celku v rámci Osmanskej ríše. Tak sa v niekdajšom centre srbského duchovného a politického života postupne stala dominantnou albánska národnosť. Mierová konferencia v Bukurešti po skončení balkánskych vojen (1913) síce znamenala vytvorenie historicky prvého vlastného nezávislého štátu, avšak mimo jeho hranice zostalo takmer 50% Albáncov. Medzi stratenými oblasťami bolo aj Kosovo... Smútok porazených Albáncov sprevádzal triumf zdanlivých víťazov Srbov. Po prvej svetovej vojne sa národno-emancipačné snahy juhoslovanských národov mali naplniť v spoločnom Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov. S unitárnym štátom, ktorý už v názve deklaroval svoj slovanský obsah, sa početná komunita Albáncov v Kosove nestotožnila. ©anca sa naskytla až po druhej svetovej vojne v koncepcii juhoslovanských komunistov na čele s J. Broz - Titom. V čase druhej svetovej vojny fašistické Taliansko začlenilo do hraníc "rímskeho impéria" aj Albánsko; zo stredného a severného Albánska napadli talianske vojska Juhosláviu. Z vôle Nemecka a Talianska bolo Albánsko rozšírené o väčšiu časť Kosova, menšiu časť Čiernej Hory a v Macedónsku a bolo nazvané Veľkým Albánskom. V Kosove vtedy žilo na 850 000 Albáncov. Po páde Mussoliniho režimu nemeckí nacisti okamžite krajinu ako strategicky významnú obsadili a vyhlásili plnú samostatnosť štátu v hraniciach Veľkého Albánska. Kosovo sa stalo miestom zrodu SS-divízie Skanderbeg. Sformovaná bola podľa rozkazu ríšskeho vodcu SS zo 17.apríla 1944 a po niekoľkých zmenách dostala označenie 21.horská divízia zbraní SS - albánska číslo 16. Do 25.9.1944 bolo vyzbrojených 9275 kosovských Albáncov, z toho bolo 6500 povolancov. V polovici októbra divíziu posilnilo 3800 dôstojníkov, poddôstojníkov a mužstva z jednotiek vojenského námorníctva v Egejskom mori. Divízia mala dva pluky horských strelcov (každý s 3 prápormi), prieskumný prápor, protitankový oddiel, ženijný prápor, pluk horského delostrelectva (4 oddiely), ženijný prápor, zásobovací oddiel a zdravotnícky prápor. Divízii velil SS-Standartenfûhrer Schmidhuber, od septembra ho vystriedal SS-Obersturmbanfûhrer Graaf. Zo 786 veliteľov a 467 podveliteľov bolo 38 Albáncov, z 887 poddôstojníkov 499 Albáncov. Nasadená bola v protipartizánskych ofenzívach a len v Kosove a Metohiji sa ich obeťami stalo 15 000 Srbov. Ïalších 100 000 Srbov pred terorom ušlo. Ich domy, usadlosti, hospodárstva a osady okamžite zaujali miestny Albánci.