Na jeho územie podnikali nájazdy Kelti, Rimania, Tráci, Slovania, Huni, Góti, Maďari, Bulhari, Turci, Taliani i Nemci. Vznikla tak veľmi rôznorodá etnická skladba obyvateľstva, z čoho sa zrodila etnická a náboženská neznášanlivosť, ktorá neraz prerástla do násilností, trvajúcich aj niekoľko generácií. Balkán slúžil ako nárazníková zóna znepriatelených náboženstiev a ríš. Do roku 395 bola táto oblasť súčasťou Rímskej ríše. Po jej rozdelení zostali územia súčasného Slovinska, Chorvátska a Hercegoviny v Západorímskej ríši a zvyšok Balkánu sa stal súčasťou Východorímskej byzantskej ríše. Po veľkej schizme roku 1054 sa zväčšovali rozdiely medzi východnou a západnou cirkvou – byzantská časť Balkánu sa stala pravoslávnou, kým Chorváti a Slovinci sú katolíci. V druhej polovici 14. storočia do Európy expandovala bojovná Osmanská ríša .Ako prvý jej padol za obeť juh Balkánu. Národnooslobodzovacie hnutie bolo roztrieštené etnickou rôznorodosťou obyvateľstva: Bulhari, Gréci, Srbi, Albánci, Pečenehovia. Macedónsko zostalo pod tureckou nadvládou bezmála 600 rokov. V oblasti bývalej Juhoslávie len Černej Hore sa podarilo odraziť ich prudký nápor. Srbov Turci porazili v bitke na Kosom poli roku 1389 a Bulhari podľahli roku 1396. V roku 1453 Turci dobyli Konštantinopol a v priebehu nasledujúcich siedmich rokov zabrali celé Grécko. Rumunské Valašsko a Moldavsko statočne vzdorovali až do roku 1477. Albánsko obsadili Turci roku 1479. Turci porazili aj Uhorsko roku 1526 v bitke pri Moháči a rozšírili svoje impérium na sever a západ od Dunaja. Turci si upevnili svoj vplyv aj v Bosne a Hercegovine. Osmanská ríša do polovice 16. storočia ovládla väčšinu Balkánu. Výnimkou bolo len Chorvátsko a pobrežie Jadranského mora, kde turecké loďstvo roku 1571 v bitke pri Lepante bolo porazené spojenými flotilami kresťanskej ligy (©panielsko, Benátky, Janov). Turci pridali na Balkán rozdelený na katolícky a pravoslávny tábor tretí náboženský prvok – islam. Časť kresťanov prestúpila na vieru dobyvateľov, najmä v oblasti dnešného Albánska, Kosova, Macedónska, Bosny a Hercegoviny. Po porážke pri Viedni roku 1683 boli Turci prinútení na postupný ústup nielen z rakúskej časti monarchie, ale aj z Uhorska. To bol signál pre veľa Srbov, ktorí sa presídlili na sever do uhorskej Vojvodiny, aby sa dostali pod ochranu Habsburskej ríše. Proti moslimskej nadvláde sa čoraz častejšie dvíhali vlny kresťanského odporu. Srbi povstali proti Turkom prvýkrát roku 1805 a v ďalších povstaniach si upevňovali autonómiu. Protiturecké hnutie vyvrcholilo v ilindenskom povstaní a ustanovením Kruševskej republiky. Poslední tureckí vojaci odišli zo Srbska roku 1867. Gréci začali vojnu za nezávislosť proti Osmanskej ríši roku 1821. Spojené loďstvo Britov, Francúzov a Rusov porazilo Turkov pri Navarine roku 1827 a o dva roky neskôr získalo Grécko samostatnosť. Bulharské povstanie Turci roku 1876 síce kruto potlačili, ale ešte v tom istom roku Rumunsko s pomocou Francúzska a Ruska vyhlásilo nezávislosť od Osmanskej ríše. Srbsko a Rusko potom vyhlásili Turecku vojnu, ktorá roku 1878 priniesla Bulharsku autonómiu. Hľadanie samostatnosti sa prvýkrát masívnym spôsobom prejavilo v Macedónsku. Vnútorná macedónska revolučná organizácia (VRMO) vznikla v roku 1893 ako tajné hnutie proklamujúce ideály demokratického typu. Hnutie sa organizovalo v bunkách, ktoré mali súbežnou činnosťou získať kontrolu nad macedónskym územím. Cieľom bolo vyvolať ozbrojené povstanie, ktoré sa malo premeniť na partizánsku vojnu a súčasne sa vyhnúť násilnej represii Otomanskej ríše. Roku 1898 hnutie začalo teroristické akcie, avšak bez očakávaného výsledku; preto došlo k zmene foriem boja na cestu ozbrojeného ľudového povstania. To začalo v auguste 1903 útokom na tureckú posádku v Albánsku. V roku 1908 v Macedónsku sa proti sultánovi postavilo vojenské hnutie Mladí Turci. Ich vzbura sa rýchlo rozšírila. Počiatky formovania sa srbského štátu sú zviazané s územiami dnešnej Čiernej Hory a Hercegoviny. V Srbsku sa v roku 1911 zorganizovala skupina Čierna ruka vedená plukovníkom Dimitrievičom. Skupina zamýšľala vytvoriť Veľké Srbsko ako hegemóna Balkánu. Začiatkom 20. storočia v dôsledku postupného rozkladu Osmanskej ríše a rastúcej expanzie Rakúsko-Uhorska a Nemecka, bolo Macedónsko rozdelené medzi Srbsko-vardarské Macedónsko, Grécko-elejské Macedónsko a Bulharsko-pirinský kraj. V tzv. balkánskych vojnách pokračovalo oslabovanie osmanskej moci na Balkáne; za prvej balkánskej vojny v roku 1912 Srbsko, Čierna Hora, Grécko a Bulharsko vytvorili alianciu, ktorej cieľom bolo úplne vytlačiť Turkov z Európy a rozdeliť si ich územie medzi sebou. Avšak o rok neskôr v druhej balkánskej vojne sa bývalí spojenci postavili proti sebe. Srbsko a Grécko sa spojili proti Bulharsku, ktoré si robilo nároky na Macedónsko. V tom istom období Srbsko získalo vládu v Kosove. Po balkánskych vojnách však k vytvoreniu samostatného macedónskeho štátu nedošlo, zato Srbsko rozšírilo svoju kontrolu nad značnou časťou macedónskeho územia. Napätie na Balkáne napomohlo k vzniku 1. svetovej vojny; sedem gulí srbského nacionalistu Gavrila Principa bolo onou rozbuškou, ktorá aktivovala pripravené armády... Po 1. svetovej vojne sa spojili Vojvodina, Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko, Čierna Hora, Bosna a Hercegovina a Macedónsko a vytvorili nový štát, ktorému vládol srbský kráľ – Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (Kráľovstvo SHS). Vznik juhoslovanského štátu bol výsledkom zjednocovacích snáh juhoslovanských národov. Emigrácia z juhoslovanských provincií Rakúsko-Uhorska v Londýne v máji 1915 ustanovila Juhoslovanský výbor. Na jeho čele stál chorvátsky politik Ante Trubiæ s cieľom dosiahnuť s pomocou Dohody nezávislosť a spojenie so Srbskom. Zjednotený štát mal byť konštitučnou monarchiou pod vládou Karadjodjevičovcov. Ku karfuskej deklarácii sa 11.8.1917 pripojila Čierna Hora. Po zrútení nemeckých, rakúsko-uhorských a bulharských pozícií na jeseň 1918 sa 5. októbra v Záhrebe zišlo Narodno veče ako dočasný reprezentant juhoslovanských provincií Rakúsko-Uhorska a 24. novembra vyhlásilo pripojenie k Srbsku. Rovnaké rozhodnutie urobila v Podgorici čiernohorská skupština. Tým boli vytvorené základné predpoklady k tomu, aby mohlo byť 1. decembra 1918 v Belehrade zriadené Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Hranice nového juhoslovanského štátu boli určené na parížskej mierovej konferencii trianonským, saintgermainským a neuillským mierom. V mnohonárodnostnom štáte politiku určovali radikálna strana (Pašiæ) a demokratická strana (Davidoviæ a Pribičeviæ). Po vnútropolitických bojoch medzi ľavicou a pravicou skupština 28.6.1921 prijala tzv. vidovdanskú ústavu, ktorá vyhlásila Juhosláviu za konštitučnú monarchiu a sľúbila demokratické slobody. Faktickým cieľom ústavy bolo zaistiť hegemóniu srbskej menšine. Srbská nadvláda, presadzovaná v rokoch 1921 – 1925 Pašiæovým kabinetom, vyvolávala nespokojnosť ostatných národov. Na čelo odporu sa postavila Chorvátska roľnícka strana, vedené Stjepanom Radiæom. Napätie vyvrcholilo 20.6.1928 streľbou v skupštine, obeťou ktorej bol Radiæ a ďalší dvaja poslanci Chorvátskej roľníckej strany. V Chorvátsku vypukli veľké demonštrácie a vodcovia strany sa pokúsili zvolať do Záhrebu vlastnú skupštinu. Kráľ SHS Alexander v danej situácii videl jediné východisko – diktatúru a 6.1.1929 vykonal štátny prevrat. Zrušil vidovdanskú u250 ústavu, rozpustil politické strany a na čelo vlády postavil veliteľa kráľovskej gardy a náčelníka dôstojníckej organizácie Biela ruka Petera ®ivkoviæa. Po nástupu Hitlera zosilnili medzi utlačovanými národmi Juhoslávie fašistické tendencie (chorvátski ustašovci na čele s Ante Paveliæom, macedónski teroristi). 9.10.1934 bol kráľ Alexander zavraždený v Marseille spolu s francúzskym ministrom zahraničných vecí Barthouom členom macedónskej VMRO Vlado Georgievom. Namiesto neplnoletého Petra II. vládol princ – regent Pavol, ktorý sympatizoval s Nemeckom. Na čelo vlády povolal predstaviteľa profašistickej línie M. Stojadinoviæa, ktorý sa opieral o tri reakčné skupiny: odštiepenecké krajne pravicové krídlo radikálnej strany; bosenských moslimov vedených Spahom; slovinských klerikálov na čele s Korošecom. Pod tlakom verejnosti Stojadinoviæova vláda padla. Nová vláda Cvetkoviæa sa snažila stabilizovať situáciu urovnaním s Chorvátmi. 26.8.1939 uzavrela dohodu s vodcom roľníckej strany Mačkom o premene Chorvátska na bánovinu s rozsiahlou autonómiou. Avšak fašistický tlak zvonka i z vnútra pokračoval a 25.3.1941 Cvetkoviæova vláda pristúpila k paktu troch. Táto akcia vyvolala obrovský odpor. Skupina protinemeckých dôstojníkov vykonala 27.3.1941 štátny prevrat, zvrhla Cvetkoviæa i regenta Pavla. Nemecko odpovedalo 6.4.1941 napadnutím Juhoslávie. Juhoslovanská armáda kládla malý odpor a Juhoslávia 18.4.1941 kapitulovala. Po vojenskej porážke na jar 1941 prestala Juhoslávia oficiálne (7.7.1941) existovať ako štát. Fašistické štáty si potom územie Juhoslávie rozdelili: Nemci odtrhli časť Slovinska; Taliani dalmatské pobrežie, oblasť Kosova-Metohije a Čiernu Horu, zvyšok Slovinska a najzápadnejšiu časť Macedónska; Maďari ovládli Bačku, Bulhari väčšinu Macedónska. Zvyšok bol rozdelený na dva bábkové štáty – klerofašistické Chorvátsko Ante Paveliæa a Srbsko generála Nediæa. Vypukli šovinistické konflikty: Paveliæove ustašovské bandy masakrovali Srbov v Bosne, srbskí četnici sa dopúšťali ukrutností proti chorvátskemu obyvateľstvu, atď. Partizánska vojna proti fašistickým okupantom splynula s občianskou vojnou. Po víťaznom národnooslobodzovacom boji vedenom Antifašistickým výborom národného oslobodenia Juhoslávie (AVNOJ) a maršalom Titom bola 29.11.1945 obnovená juhoslovanská samostatnosť. Ústava z 30.1.1946 zakotvila princíp rovnoprávnosti a federatívneho usporiadania spoločného štátu. Tvorilo ho šesť zväzových republík: Srbsko s autonómnymi oblasťami Vojvodinou, Kosovom a Metohijou (metohija – z gréčtiny kláštorné majetky, majetok kláštora, majetok cirkvi. Srbi pre oblasť Kosova a Metohije používajú v skratke pomenovanie Kosmet.); Chorvátsko; Slovinsko; Čierna Hora; Bosna a Hercegovina;Macedónsko.