Roztržka medzi Titom a Stalinom síce pochovala projekt juhoslovansko-albánskej Ústretový trend vyvrcholil v roku 1974 – bola vydaná nová federálna ústava i ústava Srbskej republiky (s Kosovom a Vojvodinou). Na jej základe dosiahli obe autonómne oblasti štátoprávneho postavenia, ktoré bolo porovnateľné s postavením republík. Vďaka veľkým investíciám federálnej i srbskej vlády sa oblasť Kosmetu zmenila z najzaostalejšej časti Srbska na prosperujúcu oblasť. Avšak v druhej polovici 70.rokov sa etnické vzťahy v Kosove začali znova postupne vyhrocovať. Srbi nielen v Kosove sa cítili poškodení oslabením podriadenosti Kosova republikovej vláde, rastom moci a vplyvu miestnej albánskej komunistickej nomenklatúry i stratou svojich nadproporčných pozícií. Na druhej strane kosovskoalbánska reprezentácia sa nedokázala vyrovnať s tým, že sa jej nepodarilo presadiť zmenu štatútu Kosova z autonómnej oblasti na zväzovú republiku. Okrem toho Kosovo naďalej zostávalo najzaostalejším krajom Juhoslávie s najväčším populačným nárastom, najväčšou mierou nezamestnanosti a s najnižšou životnou úrovňou. Nespokojnosť kosovských Albáncov prerástla do vlny demonštrácií. Rok po Titovej smrti († 4.5.1980) – na jar 1981 začali nepokoje medzi študentmi na univerzite v Prištine, ktoré prerástli do demonštrácií a krvavých zráľok albánskeho obyvateľstva, ktoré – okrem sociálnych poľiadaviek - podobne ako v roku 1968, ľiadalo zmenu štatútu autonómnej oblasti na zväzovú republiku a Albánci vyhlásili poľiadavku "etnicky čistého", tj. albánskeho Kosova. To malo v nasledujúcich rokoch za následok odchod asi 30 000 osôb nealbánskeho pôvodu. Nespokojnosť Albáncov na jednej strane sprevádzali obavy Srbov zo separatizmu na strane druhej. Celé 80. roky charakterizujú na jednej strane najrôznejšie až teroristické akcie Albáncov a na strane druhej rázne zákroky juhoslovanskej zväzovej administratívy proti separatistom. V rokoch 1981 – 1989 sa konali četné procesy s predstaviteľmi ilegálnych albánskych nacionalistických organizácií a skupín. Trestné stíhanie bolo vedené proti 75 000 osobám albánskej národnosti. Odovzdaním kompetencií v Kosove do rúk albánskej komunistickej nomenklatúry sa srbská menšina cítila byť znevýhodnená a reagovala masovými protestmi, ktoré vyvrcholili vo februári 1986 mohutnou demonštráciou v Belehrade. Nové vedenie srbských komunistov na čele so Slobodanom Miloševičom začalo zasahovať do kompetencií autonómnych orgánov Kosova a odvolávať príslušníkov albánskeho komunistického vedenia, až nakoniec 28. marca 1989 dosiahlo zrušenie politickej autonómie Kosova. Nesrbské politické reprezentácie odpovedali na Miloševičove násilnícke postupy rozhodnými protiakciami. Ešte pred prijatím novej srbskej ústavy v marci 1989 dostali demonštrácie postupne charakter ozbrojeného povstania. Nová vlna nepokojov sa dvihla po vyhlásení srbskej ústavy, ktorá Kosovu odobrala atribúty štátu a skupština (srbský parlament) 26. júna 1990 zrušil Kosovskej oblasti autonómny štatút. Kosovskí Albánci v parlamente 2. júla 1990 vyhlásili Kosovskú republiku ako rovnocennú zloľku juhoslovanskej federácie. Belehrad na tento protiústavný akt odpovedal rozpustením kosovského zákonodarného zboru i výkonnej rady (tzn. parlamentu i vlády) a zavedením nútenej správy. Na začiatku októbra 1990 Albánci jednostranne vyhlásili samostatnú ústavu, podľa ktorej sa oblasť stala Kosovskou republikou v rámci Juhoslávie. Neutíchajúce protesty albánskeho obyvateľstva sprevádzali odvetné opatrenia zo strany srbskej polície a armády. Na jeseň roku 1990 bolo Kosovo pripravené o posledné zvyšky autonómie a voči Albáncom začali byť uplatňované opatrenia, ktoré mali charakter apartheidu. Drvivá väčšina Albáncov sa odmietla podriadiť tomuto nátlaku a v ilegálnom referende v septembri 1991 vyslovila súhlas s vyhlásením samostatnej "Kosovskej republiky" a s vytvorením vlastných, na Belehrade nezávislých, paralelných štátnych štruktúr počnúc školstvom až po parlament a vládu. V máji 1992 sa konali nelegálne voľby prezidenta a 130-členného parlamentu; vo voľbách jednoznačne zvíťazil Demokratický zväz Kosova a Ibrahim Rugova – jeho predseda, bol vyhlásený za prezidenta. 28.júna 1991 začala juhoslovanská armáda s vojenskými akciami proti Slovinsku, ktoré len krátko pred tým vyhlásilo samostatnosť. Vypukol dlhotrvajúci konflikt v bývalej Juhoslávii11, ktorý sa cez Slovinsko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu vrátil opäť do Kosova. Pod vplyvom pacifisticky orientovaného Ibrahima Rugovu čelila kosovskoalbánska komunita diskriminačnému tlaku srbských úradov nenásilným odporom (Rugovu prirovnávajú ku Ghándímu). Od konca roku 1991 kosovskoalbánski predáci opustili konfrontačný kurz voči srbskej štátnej moci a začali budovať paralelný mocenský systém a bojkotovať srbské úrady. Avšak taktika pasívnej rezistencie nepriniesla očakávané výsledky. Tie nepriniesli ani diplomatické rokovania, ktoré vyvrcholili Deytonskými dohodami (1995). Rozčarovanie z neúspechu Rugovovej línie priviedlo niektorých kosovskoalbánskych predstaviteľov na cestou aktívnejších foriem ďalšieho postupu včítane terorizmu. Tento fakt spolu so snahou aktivizovať svoju činnosť sa stal stimulom pre vznik (1993) a rast Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK). Táto pod vplyvom extrémistických zakladateľov začala v roku 1996 praktikovať teroristické formy boja. Prvú ozbrojenú akciu – prepad skupiny srbských policajtov – vykonala v roku 1995. Miloševičov režim nemienil tolerovať prejavy aktívneho odporu a koncom februára 1998 začal rozsiahlu vojenskú operáciu s cieľom likvidovať UÇK a systematicky plošne "očistiť" Kosovo od etnických Albáncov. Ofenzíva federálnej armády, srbskej polície a paramilitantných srbských formácií otvorila prvé kolo kosovskej vojny. V tomto období bolo zo svojich domovov vyhnaných vyše 200 000 ľudí. Jeseň roku 1998 priniesla Belehradu na jednej strane rad viditeľných úspechov (UÇK utrpela údermi váľne straty a niektoré časti Kosova boli "etnicky očistené" od Albáncov), na druhej strane nastali pre Miloševiča medzinárodné komplikácie. Rada bezpečnosti OSN i Kontaktná skupina pre bývalú Juhosláviu zaujali voči ZRJ energickejší postoj; NATO dalo najavo, že ak Belehrad nezastaví etnické čistky, zaháji letecké útoky. Pokus o riešenie kosovskej kríze cestou politických dohôd skončil opäť neúspechom. Kosovskoalbánska politická reprezentácia, v ktorej zosilnil vplyv radikálov z UÇK, neprijala dohodu Holbrook – Miloševič z 12.októbra 1998. Miloševič naopak odmietol akúkoľvek revíziu tejto dohody. Kompromis sa nepodarilo nájsť ani jednej strane a v decembri 1998 srbské ozbrojené sily obnovili vojenské akcie a UÇK obnovila svoje výpady proti srbským strategickým cieľom v Kosove. Ani opakované rokovania medzi Belehradom a kosovskými Albáncami nepriniesli významnejší výsledok. Po druhých prezidentských a parlamentných voľbách na jar 1998 nasledovala nová, ešte silnejšia vlna ozbrojených konfliktov, v ktorých sa začala významne angažovať NATO, OSN a EÚ. Nesúhlas juhoslovanského vedenia s rozmiestnením medzinárodného vojenského kontingentu pod velením NATO vyvolal 24. marca 1999 letecké útoku USA na Juhosláviu. S podporou ďalších členov NATO bombardovanie Juhoslávie trvalo do 10. júna 1999. Dohoda medzi NATO a juhoslovanských velením podpísaná 9.6.1999 v macedonskom Kumanove o stiahnutí srbských síl z Kosova začala novú etapu vývoja oblasti spojenú s rozmiestnením medzinárodných síl KFOR.federácie (Tirana stála bezvýhradne na pozíciách Moskvy a Belehrad považoval v 50. rokoch kosovských Albáncov za "nepriateľský element") napriek tomu však bol albánskej komunite v Kosove priznaný štatút autonómnej oblasti. Zo začiatku formálny, avšak od polovice 60. rokov reálne naplňovaný: albánski jazyk sa stal neoficiálnou úradnou rečou, do oblasti prúdili štátne dotácie, kultúrne a školské práva zastupovala albánska univerzita v Prištine (založená 1971).