Deň prvý – cesta do Szegedu (29. júna 2004)

Dnes chceme dôjsť do maďarského Szegedu, kde prespíme u Dankinej sestry a zajtra ráno vyrazíme do Srbska. Na Leškovej sa nakladáme do auta a o štvrť na sedem podvečer sme pripravení vyraziť. Presúvame sa na slovensko-maďarské hranice Rusovce-Rajka a poľahky sa dostávame na územie Maďarska.

MAÏARSKO

Uháňame rovnakou trasou ako vlani, teda cez Mosonmagyaróvár, Gyõr, odtiaľ pokračujeme na Székesfehérvár. Oblohu okolo tohto mesta pokrývajú zaujímavé mraky a Macu to láka urobiť peknú fotografiu. Za mestom Dunaföldvár prechádzame mostom cez Dunaj a už potme ideme cez Solt, Kiskõrös, Kiskunmajsu a asi hodinu pred polnocou sme v Szegede.

Szeged

Našťastie sa tu už trochu vyznáme a tak aj keď rieku Tiszu prechádzame iným mostom ako vlani, ulicu Bal fasor, kde býva Jano Benčík s Ivetou nachádzame bez problémov. Zvítame sa opäť po roku, zoznamujú nás so svojou známou a trošku sme si zajedli. Keďže je však veľa hodín a ráno skoro vstávame, treba nám ísť spať. Janko nás ráno hodí na vlakovú stanicu a cez deň zaparkuje moje auto u nich v televízii. S očakávaním zajtrajšieho dňa si líhame spať.

Deň druhý – hlavné mesto Vojvodiny (30. júna 2004)

Veru ťažko sa skoro ráno vstáva, no nedá sa nič robiť, rýchlo si musíme pobaliť veci, niečo zjeme a už nás Janko vezie na szegedskú železničnú stanicu. Kupujeme si prvý medzinárodný lístok do srbskej Subotice a robím veľmi dobre, že si zapisujem Jankov mobil. To oceníme až neskôr. Čo je veľmi zaujímavé, že lístok stojí menej ako minulý rok. Celkom pozitívna vec. Krátko po pol siedmej vláčik opúšťa Szeged. Ani sa nenazdáme a sme na hraniciach v poslednej maďarskej dedinke Röszke. Nejaký čas sme postáli a po hraničných ceremóniach sa hýbeme ďalej.

SRBSKO

To, že sme prešli hranicu zisťujeme podľa toho, že vlak sa v Srbsku oveľa viac natriasa. Vstupné srbské procedúry na stanici Horgoš sú rovnako bezproblémové a tak už územím Srbska pokračujeme až do mesta Subotica.

Subotica

Mesto už čiastočne poznáme, do ďalšieho vlaku máme čosi viac ako dve hodiny a tak ideme do centra vymeniť si dináre a objaviť čosi nové. Peniaze meníme na hlavnej pešej zóne zvanej Korzo, dinár sa oproti minulému roku o niečo oslabil. Na pešej zóne je stále rušno, radnica v centre mesta je hlavnou pamiatkou i dominantou mesta. Neďaleko nachádzame zaujímavú secesnú budovu židovskej synagógy. Žiaľ chátra. Postavili ju v r. 1902 a v tom čase bola jedinou modernou budovou mesta. Pred ňou je pamätník obetiam fašizmu a holokaustu. V meste je často počuť maďarčinu, Maďari totiž tvoria významnú menšinu žijúcu v celej Vojvodine. Subotica sa po maďarsky volá Szabadka. Cestou späť na stanicu obdivujeme ešte ďalšie zaujímavé secesné budovy. Tými je Subotica povestná. Takmer presne o jedenástej predpoludním ďalším vlakom pokračujeme do hlavného mesta Vojvodiny, mesta Novi Sad. O dve hodiny sme tam.

Novi Sad

Zisťujeme si vlak, ktorým pocestujeme ďalej do Čiernej Hory. Lístky sú už iba na rýchlik o 19.25, takže si kupujeme do mesta Bjelo Polje. Času máme fúru a tak vyrazíme do mesta, Novi Sad je multietnické mesto a určite zaujímavé. Hlavnou pozoruhodnosťou je Petrovaradínska pevnosť a tak si to hneď zamierime tam. Je to relatívne ďaleko a pôjdeme teda autobusom MHD. S jedným prestupom v centre mesta. Cez most sa dostávame na druhý breh Dunaja do štvrte Petrovaradin, vystupujeme priamo pod pevnosťou a keďže je poriadne horúco, kupujeme si v potravinách pivko LAV. Niekde v pevnosti ho vypijeme.
Súčasťou pevnosti sú rozsiahle predhradia, valové opevnenia a brány. Bola to jedna z najvýznamnejších pevností na Dunaji. Významnú úlohu zohrala v čase bojov s Turkami v 17. st. Dnu sa dostávame oblúkom po ceste od východu, v pevnosti však vládne čulý ruch. Zajtra tu totiž začína najväčší hudobný festival na Balkáne EXIT. Stavajú sa jednotlivé scény, upravujú priestory, jednoducho sa pripravujú na obrovský nápor ľudí. Dnu sa dá vojsť bez problémov a tak sme sa na najvyššie nádvorie dostali celkom v pohode. Najväčšou stavbou v pevnosti je tzv. Duga kasarna. V budovách pevnosti je múzeum, no my sme sem vyšli hlavne kvôli výhľadu. Zo západných hradieb je pekný pohľad na tok Dunaja, cez ktorý stále vedie pontónový most. Na JV sa tiahne hradba pohoria Fruška gora. Zaujímavý je aj pohľad na samotné mesto Novi Sad. Na hradbách v smere od Dunaja je veľký transparent „State of Exit“.
Charakteristickou stavbou, ktorú vidno zďaleka je biela hodinová veža zvaná Sahat-Kula. V tieni stromov na peknom trávniku si robíme piknik. Jedlo máme ešte z domu, k tomu dobre padlo kúpené pivko. Slnko praží, leto je v plnom prúde. Späť do mesta pôjdeme pešo. Máme totiž ešte dostatok času. Z pevnosti schádzame uličkou pre peších priamo ku kostolu v starom Petrovaradine a po moste prechádzame cez Dunaj do samotného mesta Novi Sad. Odtiaľto je na pevnosť najkrajší pohľad. Čudujem sa, že tok rieky stále prehradzuje pontónový most. Neviem, ako plávajú po Dunaji lode. A či vôbec.
Kráčame širokým bulvárom Mihajla Pupina, ktorý napravo lemuje Dunajský park. Samotným centrom mesta je námestie Trg slobode , ktoré uzatvára budova radnice (Gradska kuæa) a katolícky kostol (katedrala Imena Marijina). Na radnici je nápis aj v slovenčine, čo veru poteší. Významnou menšinou žijúcou v oblasti Vojvodiny sú aj Slováci. Na Jevrejskej ulici stojí synagóga. Okrem katolíckeho a židovského chrámu tu majú svoje svätyne aj srbská ortodoxná cirkev, grékokatolíci, luteráni aj reformovaná cirkev. Hotový náboženský babylon. Dokážu však vzájomne koexistovať. Na ulici bulevar Oslobodenja je veľká tržnica. Stretáme tu dve staršie Slovenky z dedinky Selenča, ktorá leží neďaleko mestečka Baæki Petrovac. Hovorí krásnou slovenčinou, ich dedina je čisto slovenská a potok ju delí na katolícku a luteránsku polovicu. Každá polovica má pôvod z inej časti Slovenska. Veľmi milé stretnutie.
Bulvár nás priviedol späť na železničnú stanicu. Nachodení sme až-až, smäd nám zahasí čapované Jelen pivo. Srbské. Nočný vlak do Čiernej Hory vychádza odtiaľto, takže máme dostatok času nastúpiť a nájsť si miesto. V cieli budeme veľmi skoro ráno, tak si treba trošku pospať. Pred nami je zhruba 7-hodinové cestovanie. Vnímam ešte akurát Belehrad a premáha ma spánok.

Deň tretí – policajná stanica v Plave (1. júla 2004)

Veľmi sme sa nevyspali, vlak síce mešká zhruba štvrťhodinku, no i tak uprostred hlbokej noci vystupujeme v čiernohorskom meste Bjelo Polje.

ČIERNA HORA

Vlastne sme aj zaváhali, či sme tam, kde sme chceli byť, lebo z nášho vagóna nie je vidieť názov stanice. Stanica je skoro úplne mimo mesta, pýtame sa v otvorenom stánku, ako sa dostaneme do mesta. Chceme odtiaľto pokračovať do mesta Berane, taxidodávka vraj pôjde odtiaľto a nikam nemusíme chodiť. Budova stanice je našťastie otvorená, lavičky voľné a keďže vonku je celkom chladno, zaliezame dnu a driememe. Takto čas rýchlo ušiel a o štvrť na šesť sa už vezieme do mesta Berane.
To, že sme na území Čiernej Hory si uvedomujeme tým, že za cestu platíme eurami. Euro je tu totiž oficiálnou menou. Ako v prvej krajine mimo EÚ. V meste Berane (prv sa volalo Ivangrad) sa dlho nezdržiavame, chceme čo najskôr pokračovať do mesta Plav. Na autobusovej stanici pozerám nejaký bus, nič som však neobjavil, no pôjde zas taxi (tak tu volajú dodávky, ktoré premávajú, keď sa naplnia).
Už sedíme a vezieme sa ďalej na juh. Opäť sa rysuje pekný letný deň, vpravo sa ukazujú vysoké vrchy pohoria Bjelasica. Ïalej sa v plnej kráse pred nami vynárajú dva dominantné štíty pohoria Komovi – Kom Vasojeviča a Kom Kučki. Tam sme sa pohybovali v minulom roku. Prechádzame dedinou Andrijevica, cesta vedie stále údolím rieky Lim. V dedine Murino sa cesta delí – priamo sa ide na Čakorský priesmyk, za ktorým už leží Kosovo, my sme odbočili doprava a po pár kilometroch za mostom cez Lim dosahujeme mestečko Plav.

Plav

To sme už takmer v cieli pod divokými horami Prokletije. Keďže tie ležia na hranici s Albánskom, musíme zájsť na policajnú stanicu vybaviť si povolenie na vstup do pohraničnej oblasti. Ranný Plav pôsobí ešte ospalým dojmom. Na križovatke ciest je zaujímavá mešita s dreveným minaretom. Stara džamija. Sme v národnostne zmiešanej oblasti, kde už okrem Čiernohorcov žijú aj Albánci. Tí sú väčšinou moslimského vierovyznania. Zaujímavou pamiatkou v meste je aj stredoveká veža-kula. Volá sa kula Redžepagiæ. Škoda, že je zatvorená. Pod ňou smerom ku hlavnej ulici je upravený prameň vody, aspoň máme kde vykonať rannú hygienu.
Pýtame sa, kde tu je policajná stanica, miestni nás posielajú na horný koniec mesta, smerom ku kopcom. Nie je to blízko, no keď sme tam došli, čudujúci sa policajti nás posielajú smerom k jazeru, tam je totiž iná stanica a povolenie nám vybavia tam. Títo sú vraj iba pohraničná stanica. Tak sme sa prehnali, no z návršia pri cintoríne je nádherný výhľad na mesto a okolie. Priamo pri meste leží úžasné Plavsko jezero, na západ pohorie Visitor a na juhu sa už rysujú vápencové štíty Prekliatych hôr, čo vlastne názov Prokletije v preklade znamená. Zdá sa, že tam je ešte fúra snehu.
V meste je ešte jedna mešita s dreveným minaretom, v kaviarničke si dávame rannú kávičku a croissant a dokonca v stánku nachádzame pohľadnice. Odchytáva nás chlapík s taxi, že kam vraj chceme ísť. Potrebujeme sa dostať do mestečka Gusinje, no najskôr potrebujeme ísť na policajnú stanicu. Keďže iných cestujúcich nemá, berie nás až na stanicu. Policajt by nás aj zaregistroval, ale vraj si máme tlačivo ísť kúpiť do papiernictva. Čudné maniere. No práve tu nie je zodpovedný človek, náš šofér sa ho snaží mobilom nájsť, vraj tu má dvoch kunčaftov – teda nás. Naozaj náčelník prichádza, vchádzame s ním do jeho kancelárie a zrazu sa našlo aj to chýbajúce tlačivo.
Na stene visí obrovská podrobná mapa pohraničných hôr, takú vlastniť... Aspoň do nej čumím a snažím sa zapamätať, kam to chceme ísť. My totiž žiadnu mapu nemáme. Pozerám si aj trasu, čo sme vlani prešli v Albánskych Alpách. Stíham si aj urobiť zopár poznámok. Konečne máme vypísané registračné kartičky, musím zdôrazniť, že celá tá procedúra nás nestála vôbec nič.
Konečne nasadáme do taxíka a vyrážame do Gusinje. Rozbitá cesta vedie po západnej strane Plavského jazera a po 15km je tu posledné mestečko pod horami – Gusinje.

Gusinje

Centrum tvorí jedna kľukatá hlavná ulica, na nej je množstvo obchodíkov a kaviarničiek, sme tu zrejme dosť raritou, všetci si nás zvedavo obzerajú. Práve sa tu koná akýsi trh, v centre je typická miestna mešita s dreveným minaretom. Nesie meno Vezírova. Kúsok za mestečkom je mohutná vyvieračka Alipašini izvori. Vybrali sme sa tam pešo. No zašli sme iba kúsok do bočnej uličky a už zastavuje džíp, že nás tam odvezú. Hoci auto nemá zadné sedačky, vôbec nám to nevadí, o chvíľu sme totiž tam.
Alipašini izvori sú nádherným dielom prírody – priamo na úpätí kopca tu zo zeme vyviera celá mohutná rieka. Vývery sú na viacerých miestach a prakticky hneď sa zlievajú do širokej rieky. Voda je poriadne studená, stáť v nej vydržím iba pár sekúnd. Obdivujem miestnu ženičku, ktorej sa zatúlala kravička do stredu rieky a ona ju bosá odtiaľ vyháňa. Je teplo a tak zaliezame do tieňa kríčkov na brehu a oddychujeme. Pastier ženie okolo nás svoje stádo oviec, skoro nám prešli cez naše veci. Späť do Gusinje pôjdeme pešo, ešte sa kocháme panorámou okolitých hôr, tie najvyššie sú ešte biele – od snehu. Na brehu rieky stojí malá reštaurácia, tam sa nám však ísť nechce. Do mesta to nie je ďaleko, zanedlho sme v centre a keďže máme hlad, hľadáme čo si dáme pod zub.
Volíme typické balkánske jedlo – čevapi a k tomu dve pivká. Čevapi vystačili pre oboch, kupujeme si ešte chlieb a už chceme vyraziť do doliny Grbaja. Keďže tam sa nachádza turistická chata, od ktorej sa dajú kľúče zohnať tu v Gusinje, ideme to teda skúsiť. Prechádzame hlavnou ulicou hore-dolu, ľudia, ktorí nás pozorujú asi nechápu o čo nám ide. Nakoniec sa blízko novej mešity pýtame, kde býva pán Radonja Šekularec, ktorý by mal mať kľúče. Chlapík nás zaviedol až k nemu, bolo to iba kúsok od mešity.
Pán Radonja býva v domčeku spolu so svojou ženou, má 67 rokov a po ťažkej chorobe je už na invalidnom dôchodku. Usadili nás na verande, jeho žena nás ponúkla malinovkou, vonku je dosť horúco. Kľúče nám samozrejme dajú, keď budeme odchádzať máme ich vrátiť. Čudujú sa mojej otázke, koľko stojí nocľah na chate. Vraj nič. Skutočne neuveriteľní ľudia. Radonja mi ukazuje knižku, ktorú napísal o horách v okolí doliny Grbaja. Pozná ich ako vlastnú dlaň. Zostávam veľmi prekvapený, keď mi tú knižku daruje. Je to pre mňa neoceniteľný darček.
Okrem knižky dostávame mapu pohoria Komovi a torzo topografickej mapy z iných čiernohorských kopcov. Oni to už vraj potrebovať nebudú. Skvelí ľudia. V sobotu majú prísť turisti z Belehradu, dovtedy na chate môžeme zostať. Viac ako dve noci určite nezostaneme, toľko času žiaľ nemáme. V sobotu ráno Radonja príde na chatu po kľúče. Ïakujeme sa pohostenie a cennú pomoc a keďže na chatu vedie asfaltová cesta, berieme si taxík. V tom teple sa nám tam pešo ísť nechce. Odvoz síce stojí 5 euro, no o chvíľu sme v doline. Z Gusinje vedie cesta aj na západ údolím riečky Ljuča a za dedinou Grnčar je nový hraničný prechod do Albánska. Cesta tam križuje najsevernejší cíp tejto exotickej krajiny a podstatne sa tým skracuje cestovanie z Gusinje do Podgorice, hlavného mesta Čiernej Hory. Cesta tadiaľ je však asi vhodná tak pre terénne autá.

Prokletije

Pod chatou PD Radnički Beograd je opustená budova pohraničnej polície. Naše povolenia nám teda nemá kto skontrolovať. Otvárame chatu a robíme jej prieskum. Dolu je veľká jedáleň, na poschodí nocľaháreň s poschodovými posteľami. Dolu v jedálni sú na stenách pekné fotky hôr a veľká schématická mapa s názvami okolitých štítov. V krabičke je na moje potešenie množstvo pekných pečiatok turistických cieľov v okolí doliny Grbaja. Výhľad od chaty na okolité strmé štíty je fantastický – ako na dlani máme strmý masív Karanfilu, ktorý tvoria tri štíty – Severni vrh (Maja Bals), najvyšší Veliki vrh (tiež Kremeni vrh, Maja Gurt ë Zjarmit) a Južni vrh. Naľavo od nich je ostrý špic Očnjak, štíty v závere doliny sú už v Albánsku. Priamo nad nami je masív Volušnice. Vonku je príjemnejšie ako dnu a tak si vyťahujem spacák a oddychujem, ba až spím.
Budí ma Macin výkrik „had!“. Rýchlo vyskakujem a naozaj pred dverami chaty je natiahnutý dlhý had a bleskovo sa vsunul do diery priamo pod prahom dverí. Od toho momentu vchádzame do chaty s obrovskou opatrnosťou. Ku chate sa blížia dve autá – kto iný ako bratia Česi. Dvaja manželia Marta a Rosťa a ich kamaráti Michal a „Peťula“. V rámci potuliek po Čiernej Hory sa zatúlali aj sem. V Plave si povolenie už vybaviť nestihli a tak to skúsia zajtra. Majú ešte zásoby plechovkového piva a tak podvečer spolu popíjame.
Kopce okolo boli ešte krajšie v lúčoch zapadajúceho slnka. Čechom sa zatiaľ najviac páčilo v kaňone Mrtvice. O tom som už počul. My ráno chceme vyraziť k vrcholu Karanfilu. Má byť opäť teplo a tak chceme vyraziť ráno čo najskôr. Je teda čas ísť spať.

Deň štvrtý – k výšinám Karanfilu (2. júla 2004)

Ranné vstávanie je dosť kruté, no nejako sa odhodlávame opustiť posteľ a presúvame sa dolu do jedálne, kde si balíme veci na dnešnú túru a už o 5.36 vyrážame na túru. Teraz ráno je ešte celkom príjemná teplota, no rysuje sa opäť horúci deň. Od chaty schádzame dolu na cestu v doline Grbaja a stúpame hore údolím. Prechádzame veľkou lúkou (miestny názov livada), pastieri, ktorí tu pasú svoje stáda sú už tiež hore. Krátko stúpame cez les a ocitáme sa na ďalšej lúke. Šípka na kameni nás naviedla doľava do ústia doliny Krošnja. Na konci lúky je značka na veľkom kameni (červený kruh s bielou bodkou), vchádzame do lesa a ním stúpame strmo hore do úzkeho žľabu.
Chodník sa ním driape hore cik-cak, les sa strieda s otvorenými úsekmi a teplota začína prudko stúpať. Po hodine výstupu oddychujeme na veľkej skale, odkiaľ sa nám už otvárajú prvé letecké pohľady na dolinu Grbaja a okolité vrchy. Chodník stúpa stále vyššie okolo skalnej steny až sa dostávame pod výraznú skalnú vežu Maja Hekurit. Má krásny trojuholníkový tvar. Na druhej strane doliny sa vypína masív Volušnice. Odtiaľ je vraj na Karanfil najkrajší pohľad. Pred nami je mohutný kotol Krošnja, ktorý je ešte skoro celý vyplnený snehom. Hoci je začiatok júla. Spodná časť kotla je pomerne plochá, no vyššie si budeme musieť dávať veľký pozor. Mačky veru nemáme. Z pravej strany kotol uzatvára mohutná severná stena vrcholu Maja Bals. Značka nás vedie doľava, míňame odbočku ku skalnému oknu Šuplja vrata. Vľavo je stena Pečurka, snažíme sa dostať sa čo najviac doľava, aby sme nemuseli stúpať po tvrdom snehu. Pokračujeme štrbinou pomedzi snehové pole a skalu, čo sa nám nie vždy darí. Miestami to vyzerá ako okrajová trhlina ľadovca. Niekde to vyzerá ako tunel. V hornej časti kotla zo snehu vytàča pás skaly a tak chceme naň pretraverzovať, nahor sa nám pôjde po skale lepšie.
Naozaj sme dobre urobili, no v úplnom závere pod sedlom je opäť sneh, je však pod ním vytopená veľká diera. Ňou sa štvornožky sunieme nahor, ale v závere je pred nami kolmý skalný komín a do sedla Krošnji prolaz ním musíme vyliezť. Skala je drobivá a tak komín zdolávame iba s najväčšou opatrnosťou. Tak tadiaľto dolu nepôjdeme. Konečne sme v sedle Krošnji prolaz (Cafa ë Briave Hadžiis) vo výške 2 165 m. Pohľad, ktorý sa nám naskytá nám vyráža dych.
Hlboko pod nami je dolina Ropojana, za ňou sa už týčia mohutné štíty Albánskych Álp. Dominuje im najvyšší vrch celého pohoria Maja Jezerce. Poznať ho podľa horizontálnych terás, ktoré ho celý zdobia. Prekvapujúce je množstvo snehu, ktorý ešte hory pokrýva.
Z ďalších vysokých štítov v Albánsku vidno Maja Rosit, Maja Malisorec, Maja Bojs, snáď aj Radohines a Shenikut. Kdesi na východe tušíme vrchol Ðeravica, najvyšší štít Kosova. Hlboko pod nami je dolina Grbaja, rozoznávame i chatu, odkiaľ sme vyrazili. Za dolinou je pekná Volušnica, vpravo od nej skalnatý Karaul, vľavo hôľnatá Popadija. Je však čas pokračovať vo výstupe, terén je dosť zložitý, križujeme niekoľko žľabov, v niektorých je ešte sneh. Hore stienkou sa dostávame priamo na hrebeň, trošku zapájame ruky a aj si zalezieme.
Už po hrebeni dosahujeme prvý z vrcholov Karanfilu – Severni vrch alebo po albánsky Maja Bals. Výška 2 460 m (10.32h). Z vrcholu vidno záver doliny Ropojana už na albánskom území, kde sme pôsobili minulý rok. Spoznávame to podľa výraznej skalnej pyramídy Pejë (Maja Harapit). Z vrcholu však ešte pokračujeme po hrebeni do plytkého sedielka a odtiaľ stúpame na najvyšší vrch v masíve Karanfilu.
Ten má niekoľko mien – Veliki vrch alebo Kremeni vrch, po albánsky Maja Gurt ë Zjarmit. Názov dostal od hľadačov kremeňa, ktorý sa používal na vykresanie ohňa. Sme vo výške 2 490 m a dnes sa už vyššie nedostaneme. Odtiaľto ešte krajšie vidno miesta nášho minuloročného albánskeho pôsobenia, úžasné sú aj Jezerce. Volušnica sa zdá úplne maličká, pekný hôľnatý hrebeň sa tiahne od Popadije k Trojanu, vedie ním čiernohorsko-albánska hranica až k najsevernejšiemu cípu Albánska. Na albánskom území nad dolinou Valbona ešte leží jeden vysoký vrch – Maja Gruk e hapt vysoký 2 625 m. Odtiaľto vyniká aj mohutný Maja Radohines i Maja Šnikut, oba majú cez 2 500 m. Severne za mestečkom Gusinje sa týči masív Visitor.
Masív Karanfilu ešte dopåňa Južni vrch, ten je však najmenší a hlavne je oddelený hlbokým, zdá sa, že ťažko priechodným sedlom. Výhľad skoro slovne neopísateľný, sme na jednom z najmenej známych miest Európy. Prokletije sú jedny z najkrajších hôr, v akých som kedy bol. Podľa vrcholovej knihy na Maja Bals tu poslední ľudia boli v októbri minulého roka. Fotíme koľko sa len dá, počasie nám stále praje, no je čas vydať sa na zostup. Sú tri minúty pred trištvrte na dvanásť a začíname zostupovať.
Späť do sedielka a po krátkom stúpaní sme na Maja Bals. Zapisujeme sa do vrcholovej knihy, robíme si pomocou samospúšte spoločné foto a čaká nás nekonečný zostup. Je 12.02. Najskôr zostupujeme dolu hrebeňom, dolu stienkou a ponad dolinku Chadžijni dolovi späť do sedla Krošnji prolaz (12.29).
Na vrchole Maja Bals sme si zobrali drevenú tyč a s jej pomocou musíme zdolať strmé snehové pole. Dosť primitívne, no topiaci sa aj slamky chytá. V sedielku obchádzame sprava skalný výčnelok, vrháme posledný pohľad do doliny Ropojana a opatrne nastupujeme na strmé snehové pole. Krok za krokom, s obrovskou opatrnosťou a pomocou drevenej tyčky. Konečne sme na skalnom výčnelku, tú najstrmšiu časť máme za sebou.
Nižšie ešte síce zostupujeme po snehovom poli, no aj keby sme sa zviezli, zastaneme na dne kotla Krošnja. Naspodu sa už lyžujeme po vlastných nohách a snehové polia máme za sebou. Opúšťame kotol, klesáme popri skalnej stene až pod Maja Hekurit. Slnko už nemilosrdne páli a zásoby tekutín sa rýchlo míňajú. Zostup dolu trávnatým žľabom sa zdá nekonečný, každý kúsok lesa, kde je tieň sa zdá byť rajskou záhradou. Výška pomaly ubúda, aj keď uháňame čo sa dá. Konečne sme v lese, schovaní pred horúcimi lúčmi slnka. Po dvoch hodinách zostupu zo sedla sme dolu na lúke a tešíme sa, ako si oddýchneme, umyjeme sa a budeme až do večera vegetiť.
Na lúke pri vyvieračke je však skupinka táboriacich ľudí a s nimi aj naši známi Česi. Kývajú, aby sme si prišli prisadnúť. Táboria tu Srbi z mesta Valjevo, ktorí vyrazili na autách na dvojtýždňovú cestu Srbskom a Čiernou Horou. Sveta Kovačeviæ je jaskyniar a má tu toľko máp, ako pojazdná mapová predajňa. Milan Stojanac zas pre zmenu vie po nemecky, s ním si pokecá najmä Maca. Podľa mena ešte spoznávame Predraga Eriæa, ten nás naučí zopár nových srbských výrazov. Stávame sa ich hosťami a kàmia nás množstvom zeleniny, slaninou typu „adidas“ (trojpásiková) a vynikajúcou kapustovou polievkou, ktorú varia v kotlíku. Samozrejme k tomu sa nalieva rakija, podľa chuti pivo a vo veselej nálade ubieha príjemné popoludnie. Srbsko-slovensko-české.
Rakija chutí najmä Rosťovi. Jeden zo Srbov tu má syna, ten hrá na gitare Bregovičove skladby. V podvečernom slnku sa nádherne vyníma skalná pyramída Očnjaku. Naši hostitelia sú vynikajúci ľudia a ani sa nenazdáme, je 11 hodín večer. Lúčime sa výmenou adries a ďakujeme za skvelé pohostenie. Takýto záver túry nás nenapadol ani vo sne. Presúvame sa na chatu a ešte sa s Macou ideme poumývať dolu na lúku k výdatnému prameňu. Pastieri jeho výtok upravili hadicou a aj keď je voda ľadová, umytie nám padne veľmi vhod. Po celodennej námahe pôsobí ako balzam. Ešte sa musíme presunúť na chatu a zaspávame ako zarezaní.

Deň piaty – obkľukou do Kosova (3. júla 2004)

Konečne nemusíme vstávať tak skoro ako včera a vychutnávame si krásne ráno v doline Grbaja. My odtiaľto odchádzame, sťahovať sa z chaty musia aj Česi, lebo príde veľká skupina turistov z klubu Radnički v Belehrade. Najskôr prišiel však pán Radonja a keďže príde „kontrola“ z Belehradu, platíme mu symbolické 1 euro za nocľah. Lúčime sa s Čechmi, pôjdu stanovať na lúku v doline. Pomaly sa sem schádzajú belehradskí turisti, jeden z taxíkov, čo ich priviezol nás vezme dolu do Gusinje. Lúčime sa s krásnou dolinou veriac, že sa sem ešte niekedy vrátime.

Gusinje

Vystupujeme v centre Gusinje priamo pri Vezírovej mešite, ranné mesto pôsobí ešte ospalým dojmom. Moslimovia sa pred modlením vždy umývajú a tak sa umyjeme aj my. Priamo pred mešitou. Zastavuje pri nás taxi a čuduj sa svete, je to ten istý taxikár, čo nás predvčerom priviezol sem. Takže nasadáme k starému známemu a už sa vezieme do Plavu. Taxikárovi rozprávame, že sa nám v horách veľmi páčilo.
Cesta vedie okolo Plavského jazera a v Plave je okamžite prípoj do Berane. Keďže som si chcel vyfotiť Plavsko jezero, šofér mi zastavuje na mieste, odkiaľ je na jazero pekný pohľad. V pozadí vytàča Karanfil, ani sa nechce veriť, že sme včera stáli na jeho vrchole. Pokračujeme v ďalšej ceste rovnakou trasou ako sme došli sem. Do Kosova je to síce najbližšie cez Čakorský priesmyk, kde sa dá odbočiť v dedinke Murino, no tam nie je hraničný prechod a do Kosova sa teda musíme dostať oblúkom cez mesto Rožaje. Pokračujeme údolím Limu, skalnaté štíty v pohorí Komovi tentokrát nevidno.

Berane

V Berane vystupujeme neďaleko autobusovej stanice a keďže sme ešte nič nejedli, ideme si čosi nakúpiť do blízkych obchodíkov. Všetko už je otvorené, nakupujeme jogurt a koláčiky a čerstvé ovocie – veľké broskyne. Medzi množstvom taxíkov nachádzame ten správny, ktorý pôjde do mesta Rožaje. Veľa cestujúcich sa na ten smer nechystá, takže chvíľu trvá, kým sa naplníme na prijateľnú úroveň a môže sa vyraziť.
Cesta z Berane stúpa do hôr, načúvame zaujímavú diskusiu, ktorú vedú naši spolucestujúci so šoférom. Porovnávajú život v Čiernej Hore dnes a za čias Juhoslávie. Minulosť jasne vyhráva. Najväčším problémom dneška je nedostatok práce. Vpravo od cesty je lyžiarske stredisko Lokve. Tu by som to nečakal. Napravo sa tiahne vysoké, no takmer úplne neznáme pohorie Hajla. To už cesta klesá do mesta Rožaje, ktoré leží v najvýchodnejšom cípe Čiernej Hory. V obkolesení Srbska a Kosova.

Rožaje

Na autobusovej stanici sa nám hneď ponúka taxikár, ktorý nás chce odviezť do mesta Peæ v Kosove. Auto má však prázdne a ktovie, kedy sa naplní. O 14h má ísť autobus a keďže ten je o 1 euro lacnejší, počkáme naň. Máme teda dosť času a pôjdeme sa prejsť do mesta. Je síce teplo, no nie je to až tak ďaleko. Rožaje (po albánsky Rozhajë) leží v údolí rieky Ibar, ktorá odtiaľto odteká do Srbska. Mesto je to nové, nenašli sme žiadne pamiatky. Centrum sa intenzívne opravuje, bude sa tu konať niečo významné. Podľa plagátu divadelný festival. Najstaršou stavbou, ktorú sme videli je asi tradičná kováčska dielňa, v ktorej pracuje niekoľko Cigáňov. Nachádzame si typickú kaviarničku na brehu Ibaru a dávame si výbornú kávu z džezvy. Cestou späť na stanicu je zaujímavá smerová tabuľa s dnes už neexistujúcimi názvami miest – Ivangrad (dnes Berane) a Titova Mitrovica (dnes Kosovska Mitrovica resp. Mitrovicë).
Autobus vyráža takmer načas a hneď sa začíname strmo šplhať do hôr. Cesta totiž vedie cez sedlo Kulina v pohorí Žljeb. Hory sú bohato zalesnené, dokonca som zahliadol turistickú značku. Opäť ďalší námet na výpravu do skoro neznámych hôr. Zastavujeme iba na miestach, kde sú blízko ľudské obydlia. Ešte pred vrcholom stúpania zastavujeme na čiernohorskej colnici. Stojí tu normálna colnica ako medzi dvoma nezávislými štátmi. A to sme na území republiky Srbsko a Čierna Hora. Po zbežnej kontrole pokračujeme ďalej v stúpaní, prekonávame horské sedlo a v nekonečných serpentínach klesáme až na rovinu, kde leží mesto Peæ, vlastne už Pejë.

KOSOVO

Sme už totiž na území fakticky nezávislého Kosova. Ešte nás však čaká kosovská colnica a po kontrole sme definitívne na území provincie, ktorá je ešte stále pod správou OSN a pod kontrolou vojsk KFOR. Autá majú zrazu iné ŠPZ-ky (s písmenami KS), nápisy sú iba v albánčine a v takom trochu orientálnom chaose prichádzame do samotného mesta Pejë.

Pejë

Vystupujeme na autobusovej stanici a chceme čo najskôr pokračovať do dediny Dečane (Deqan), kde by sme radi navštívili kláštor Visoki Dečani. Máme šťastie, za chvíľu ide autobus našim smerom a tak rýchlo ešte stíhame prvý kosovský hamburger – za klasickú cenu 1 euro. Rovnako ako vlani v Prizrene. Ledva stíhame dojesť a už sedíme v buse a vezieme sa rušným mestom do Deqanu. Vládne tu naozaj čulý ruch, akoby ani nebola sobota poobede. Napravo za mestom vidno obrovský areál talianskej vojenskej základne. Túto časť Kosova majú totiž pod kontrolou Taliani. V pozadí napravo vidno najvýchodnejšie vrcholy pohoria Prokletije. Z tejto strany sme ich ešte nevideli.

Deqan

Deqan je tiež rušnou dedinou a keďže kláštor leží niekoľko kilometrov za ňou, vyrážame k nemu pešo. Ten leží v údolí riečky Dečanska Bistrica, na správny smer sa radšej opýtame. O chvíľu sme za mestom a po asfaltovej ceste sa blížime ku kláštoru. Zastavuje nás však maskovaný vojenský check-point. Na stráži sú talianski vojaci, pýtajú sa, kam ideme, kontrolujú nám pasy a máme počkať. Konečne sme vpustení dnu do areálu a prichádza po nás vojenský džíp a ten nás zaviezol niekoľko sto metrov priamo k bráne kláštora. Auto je poriadne zaprášené a tak sme celkom radi, že sme sa viezli iba kúsok. Pred bránou je strážna búdka ďalších dvoch vojakov a tak sa zdá, že tu budeme dokonale strážení.

Visoki Dečani

Cez bránu v opevnení konečne vchádzame do areálu kláštora Visoki Dečani. Krásou a duchom stredoveku sme ihneď očarení. Areálu dominuje kláštorný kostol, ktorý je dookola opevnený, súčasťou sú obytné priestory pre mníchov a na západe ešte ruiny starého kláštora. Ako sa neskôr dozvedáme, práve v týchto dňoch sa kláštor stal pamiatkou UNESCO. Pod stromom pri prameni vody si nechávame ruksaky a vchádzame do kláštorného kostola.
Dnu práve končia spievanú liturgiu pravoslávni mnísi a ďalší vysoký mních sprevádza v kláštornom kostole chlapíka, zjavne nejakého cudzinca. Časom sa zoznamujeme, mních sa volá Ilarion a chlapík je Angličan, ktorý si necháva od Ilariona všetko ohľadom pravoslávia a histórie kláštora vysvetľovať. Ilarion hovorí veľmi dobre po anglicky. Chvíľu počúvame aj my, no potom sa už venujeme prehliadke nádherných fresiek, ktorými je vyzdobený takmer celý interiér chrámu.
Kláštor Visoki Dečani (zasvätený Kristovi Pantokratorovi) dal postaviť srbský kráľ z dynastie Njemanjičov – Štefan III Uroš a dokončil ho jeho syn Štefan Dušan. Kláštorný kostol Nanebovstúpenia Krista bol postavený v rokoch 1327 až 1335, „stavbyvedúcim“ bol brat Vita z kráľovského mesta Kotor. Architektúra kostola je trošku netypická pre srbské prostredie, stavba totiž nesie mnohé západné vplyvy. Prvé fresky boli namaľované v r. 1350, väčšina autorov až na jedného je však neznáma. Po smrti Štefana III Uroša ho jeho syn v kláštornom kostole pochoval. Neskôr kláštor hral významnú úlohu v národnom a kultúrnom živote srbského národa, hlavne počas tureckej nadvlády. V roku 1594 vznikol nový ikonostas, totiž starý z čias vzniku fresiek bol už silno poškodený. Po požiari v 18. st. žil v spustnutom kláštore už iba jeden mních. Vďaka nemu však kláštor prežil ťažké obdobie a za vlády kniežaťa Miloša 0brenoviæa v r. 1836 a kniežaťa Alexandra Karaðorðeviæa v r. 1857 bol postupne obnovovaný.
Chrám sa skladá z troch častí – predlode (tzv. pronaos), centrálnej lode alebo naosu s kupolou vysokou 28 m a oltárnej apsidy. Okrem hrobu Štefana III Uroša sa v kostole nachádza mramorová hrobka ženy bulharského cára – Jeleny Dečanskej. Z vonkajšej strany sú pekné portále okolo dverí, zaujímavé dvojdielne a trojdielne okná a po celom obvode pod strechou tváre mužov – medzi nimi je iba jedna jediná ženská. Z najzaujímavejších fresiek sú fresky Krista Pantokrátora v kupole, ďalej rodostrom dynastie Njemanjičov, nad vchodom do hlavnej lode je Kristus Emmanuel. Pri vchode predáva cirkevné potreby a suveníry ďalší mních, volá sa Damaskin. Vykľul sa z neho veľmi priateľský človek a stal sa akýmsi našim patrónom. Dostali sme do daru krásne veľké pohľadnice kláštora.
Pýtam sa na možnosť nocľahu v kláštore. V duchu som totiž dúfal, že tu budeme môcť stráviť noc. Damaskin trpezlivo vysvetľuje odpovede na naše zvedavé otázky a potom sa nás ujíma Ilarion. Vedľa kostola na jeho severnej strane je veľká drevená terasa a sme pozvaní na večeru. Všetko majú mnísi z vlastných zdrojov – sme pohostení výbornou polievkou, zelenou strukovou fazuľkou a koláčom. K tomu dostávame červené vínko. Skoro kráľovské pohostenie. Na koláč prišiel aj Angličan, ktorý mi pripadá trošku „vyšinutý“, ten ale dnes chce ísť ešte do mesta Pejë a keď mu hovorím, že dnes mu už nepôjde žiadny bus tak sa naľaká, rýchlo koláče zje a uteká preč. Chýbať nám tu nebude. Ilarion nám vysvetľuje, z čoho dečanskí mnísi žijú. Prežívajú tu ako v ghette, nikde nemôžu cestovať a momentálne sú pod ochranou talianskych vojakov. Bez nich by možno Albánci kláštor zničili ako mnohé iné.
V kláštore maľujú ikony, ktoré predávajú hlavne Srbom žijúcim v USA. Majú vlastné vinohrady a pálenicu. Rakiju chodia ako sme si všimli kupovať aj Taliani. Oni samotní však alkohol skoro vôbec nepijú, maximálne tak pohárik vína. A takmer vôbec nejedia mäso. Môžeme tu zostať spať a Ilarion nás odvedie pred hlavnú bránu, kde je pekný trávniček. Kúsok od nás majú stanovisko talianski vojaci, takže budeme dokonale chránení. Dvaja samopalníci nám stan veru ešte nestrážili. Dokonca môžeme použiť aj ich mobilné toalety. Podvečer sa ešte chodím započúvať do pravoslávnej liturgie, ktorú slúžia mnísi. V starobylých múroch kláštora to pôsobí neskutočne nádherne a cítiť z tých spevov duchovno. Krásny zážitok. Staviame si stan a chystáme sa na noc. Zajtra by sme mali čo najskôr pokračovať v našej ceste. Čaká nás návrat do Srbska.

Deň šiesty – prekvapenie v kláštore Sopočani (4. júla 2004)

Dnes je nedeľa a tak sa ráno nemusíme až tak so vstávaním ponáhľať. Budíček s búchaním na drevenú dosku je nám už dobre známy a nevyruší nás z ranných snov. Ešte sa chceme pokojne poprechádzať po areáli kláštora, pokochať sa krásou fresiek v interiéri a budeme musieť ísť. Damaskin nás však prehovoril, aby sme zostali na nedeľný obed, dnes mníchom končí jedno z pôstnych období a tak obed bude slávnostnejší. Po zvážení našich časových možností súhlasíme.
Taliani, ktorí nás počas noci „strážili“ sú žiaľ jazykovo úplne nezdatní, okrem svojej rodnej taliančiny nevedia vôbec nič. Škoda, aj by sme si s nimi pokecali. Priamo okolo kláštora vedie cesta do údolia Dečanskej Bistrice, tam sú asi ešte nejaké albánske dediny alebo aspoň osady, pretože po nej každú chvíľu prúdia autá, nákladiaky i traktory s kosovskými značkami. Každé jedno sprevádza taliansky konvoj. Po zbalení stanu a vecí sa prechádzame v areáli, zúčastňujeme sa nedeľnej liturgie a debatujeme s Damaskinom. Kupujeme si brožúrku o histórii a zaujímavostiach kláštora. Radšej v nemčine.
Nadišiel čas nedeľného obeda, ten sa koná na poschodí na drevenej verande. Postupne sa schádzajú všetci mnísi, k nim dokonca aj mníška zo zničeného kláštora na juhu Kosova. Je tu aj zopár srbských robotníkov, ktorí v kláštore pomáhajú a zopár žien, čo sa tu stará hlavne o kuchyňu. Stôl už je bohato prestretý, najskôr však začínajú modlitbou a čítaním biblie i spevom. Pôst sa teda skončil a môže sa jesť. Takmer všetko je z vlastnej produkcie: polievka, plnené kapustné listy, ryby, koláče, ovocie, červené vínko i rakija. Dokonca kto má chuť, je i pivo. Mnísi však alkohol požívajú minimálne. Takáto nedeľa sa nám zatiaľ veľmi páči, bodaj by aj nie!
Ilarion nás zoznamuje s mníchom Serafionom, ktorý sa venuje ikonomaľbe. Ten nám po obede ukáže svoj ateliér. Ten má za hradbami za ruinami starého kláštora, ateliér je nový, plne vybavený na maľovanie pravoslávnych ikon. Serafion nás oboznamuje s celým postupom ikonomaľby – od prípravy, cez skicu, samotné maľovanie až po ukladanie zlatiniek na vyplnenie pozadia. K tomu veru treba božskú trpezlivosť. Odberateľov majú dosť hlavne v zámorí a tak ikony sú jedným z hlavných zdrojov príjmov kláštora.
Čas však pokročil, treba nám ísť. Lúčime sa s Damaskinom a robíme si na pamiatku spoločné foto. Dáva nám e-mailovú adresu, aby sme mu fotografiu zaslali. Ïakujeme sa všetko, za možnosť nocľahu a vynikajúci obed a vyrážame. Pred bránou nám vojaci zavolali džíp a ten nás opäť odviezol až ku kontrolnému check-pointu. Ešte spoločné foto s talianskym vojakom a už pešo kráčame do dediny Deqan.
Odtiaľ chceme chytiť nejaký autobus do mesta Pejë a ešte sa odtiaľ dostať ku kláštoru Peæka patrijaršija. V dedine vládne čulý ruch akoby bol úplne všedný deň a nie nedeľa. Ako tak postávame na chodníku, zastavuje auto a šofér sa nás pýta, kam ideme. Vraj nás odvezie. Tak nasadáme a už sa vezieme. Chlapík sa volá Ilir, je kosovský Albánec a tak komunikujeme po anglicky, srbsky sa to asi v tomto prípade nehodí. Prekvapujúce je, že Ilir chodí po horách a dáva nám svoju adresu, aby sme niekedy prišli, že nás vezme do Prokletijí na najvyšší vrchol Ðeravica. Pýtam sa ho, či tam nie je nebezpečno a míny, no on začudovane krúti hlavou a tvrdí, že vôbec nie. To by som sa dal nahovoriť, najkrajšie je tam vraj na jeseň. Samozrejme je zástancom kosovskej nezávislosti a je tak milý, že nás odviezol takmer až ku kláštoru, ktorý je niekoľko kilometrov za mestom Pejë na začiatku kaňonu Rugovska klisura. Jeho ústie vidíme už odtiaľto. Ilir nám ušetril dlhú chôdzu v horúčave letného dňa, niekedy sa mu ozveme. Množstvo áut tu čaká pred ďalším talianskym check-pointom. Oni idú na nedeľný výlet do kaňonu, do kláštora ideme iba my.

Peæka patrijaršija

Taliansky vojak nám berie pasy a telefonuje hliadke pri kláštore, či nás môžu vpustiť. Môžeme ísť, pasy nám však vráti až po návrate. Po ceste je to ku kláštoru už iba kúsok, pred hradbami parkuje vojenská technika a hliadkuje niekoľko vojakov. Bránou vchádzame dnu. Tentokrát sme v kláštore ženskom.
Areál kláštora je celý opevnený, vo vnútri hradieb je areál parkovo upravený. Základy starších stavieb sú zakonzervované, no celému areálu dominuje starobylý chrámový komplex. Najstaršou časťou je kostol Apostolia, postavený v druhej dekáde 13. storočia. Do neho preniesol druhý srbský arcibiskup Arsenije I sídlo arcibiskupstva, ktoré dovtedy sídlilo v kláštore Žiča. Kostol je vyzdobený nádhernými freskami pochádzajúcimi až z 13.st. Najstaršie sú hore pod kupolou. Nachádzajú sa tu hrobky viacerých významných predstaviteľov stredovekého štátu Srbov – Arsenij I arcibiskup (1233-63), sv. arcibiskup Nikodim I (1316-24), tzv. Petozarni mučenici (Evstratije, Evgenije, Akcentije), sv. Sava II arcibiskup (1263-72) alebo sv. Joanikije patriarcha, ktorý korunoval cára Dušana v r. 1346 v Skopje.
V 14. st. pristavali k severnej strane kostola ďalší – sv. Dimitrija. Opäť bol vyzdobený freskami a je tu pochovaný sv. Jefrem Patrijarch Srpski. Ten zase korunoval cára Lazara v r. 1382. V rovnakom čase vznikla z južnej strany stavba kostola sv. Bogorodice, kde našiel odpočinok sv. Sava III arcibiskup (1309-16) a sv. Danilo II, arcibiskup (1325-37). Z vonkajšej strany sa ešte k trojkostoliu pridružila malá kaplnka sv. Nikole. Všetko to spolu so vstupnou časťou tvorí jeden fantastický komplex, doslova klenot srbského pravoslávneho staviteľstva. Kláštor bol dlhé stáročia centrom zachovania srbskej kultúry a náboženstva. Pri vchode síce hliadkuje jedna mníška, no keď sa vzdiali podarí sa mi urobiť aj nejaké zábery interiéru. Na pamiatku si ešte kupujeme zopár pohľadníc a obzeráme si celý komplex kamenných chrámov zvonku. Pokrývajú ho typické kupole. Pozadie im tvorí úžasná prírodná scenéria na okraji Rugovskej klisury.
Opúšťame kláštor a pešo kráčame späť k check-pointu. Taliani nám vracajú pasy a musíme si to odšľapať do mesta na autobusovú stanicu.

Pejë

Okrajové časti mesta Peæ alebo po albánsky Pejë pôsobia trošku chaotickým dojmom, centrum je už usporiadanejšie. Všetko je ešte pootvárané, ľudia posedávajú v kaviarňach a reštauráciach, neviem, ako a kde zarábajú. Okrem jednej mešity sme iné pamiatky nezaregistrovali. Na autobusovú stanicu sme s pomocou miestnych šťastne dorazili, tu to už poznáme a máme šťastie, o chvíľu nám ide autobus do hlavného mesta Kosova Prištiny (Prishtinë). Sme ľahší o 3,5 euro a už sa vezieme smerom na východ. Autobus vyradený niekde v Nemecku, no celkom moderný.
Prechádzame západnou časťou Kosova, ktorá sa volá Metohija, čo znamená cirkevná zem. Preto je tu také množstvo kláštorov. Za čias Juhoslávie sa celá táto oblasť volala Kosovo i Metohija a mala štatút autonómie. Ako sa skončí správa OSN dnes asi nikto netuší. Albánci chcú nezávislosť, Srbi to v žiadnom prípade nepripúšťajú. Prechádzame okolo mestečka Klina, krajina je iba mierne zvlnená a tesne pred cieľom je to už iba rovina - Kosovo polje. Pri rovnomennom mestečku Kosovo Polje sa odohrala pre Srbov nešťastná bitka na Kosovom Poli, kde zahynul knieža Lazar (r.1389) a od 14. st. sa na dlhé storočia Srbi dostali do područia Turkov a Osmanskej ríše.

Prishtinë

Rovnako aj prištinská autobusová stanica je nám veľmi dobre známa. Z vlaňajška. Odtiaľto už chceme ísť späť do Srbska a o 1½ h nám ide autobus do mesta Novi Pazar. Je to linka z macedónskeho hlavného mesta Skopje. Týmto istým busom sme Kosovo opustili aj minulý rok. Do odchodu autobusu si dávame döner a miestne pivo Pejë. Je v klasickej pivovej fľaši a na etikete je hrdý názov Kosova´s finest beer. Zabávam sa sledovaním cieľov odchádzajúcich autobusov a hľadám tieto lokality na mape. Nie vždy úspešne.
Prichádza náš autobus, je celkom plný, no pre nás sa ešte miesto našlo, aj keď nesedíme spolu. Autobus prechádza okolo etnicky rozdeleného mesta Kosovska Mitrovica (Mitrovicë), odkiaľ sa ponárame do údolia rieky Ibar. Pravú stranu údolia tvorí pohorie Kopaonik. Albánske názvy sa vytratili, dediny v údolí sú už srbské. Pred vojnou tadiaľto premával vlak, dnes koľaje zívajú prázdnotou. Sme na kosovsko-srbskej hranici, ktorú tvoria búdy a rampa, podobne to bolo v r. 1993 u nás na novovzniknutej slovensko-českej hranici. Na srbskej strane autobusom prešiel policajt a pokračujeme ďalej.

SRBSKO

Prvou srbskou dedinou je Rudnica a o chvíľu sme v Raške, kde zatáčame doľava do údolia rovnomennej rieky. O 19.42 sme v centre Sandžaku, meste Novi Pazar. Radi by sme sa ešte dnes dostali do kláštora Sopočani, no podľa informácií na stanici tam už nič nejde. Poradili nám, že máme ísť do dedinky Pazarište, odkiaľ to už nie je až tak ďaleko. Rýchlo si kupujeme fľašu Pepsi na zahasenie smädu a už sa natriasame v starom rozheganom autobuse cez dedinky za Novim Pazarom. Keďže nevieme, kde máme vystúpiť, pýtame sa našich spolucestujúcich. Vraj nám ukážu.
Autobus nás vyhadzuje na križovatke, kde odbočuje cesta ku kláštoru Sopočani. Je to iba pár kilometrov, tak pôjdeme pešo. Maca je v stopovaní pesimista, ja veru skúšam niečo stopnúť. Už sa pomaly zotmieva a šťastie nás veru neopustilo, zastavuje nám chlapík a vezme nás až ku kláštoru. Rozpráva nám, že v Sopočani sú najkrajšie fresky zo všetkých srbských kláštorov. Neďaleko kláštora je hotel a tam sa práve koná maliarske sympózium. A on je jeho riaditeľ. Natrafili sme teda na odborníka a už za tmy nás doviezol priamo ku kláštoru, ktorý leží na svahu v kopcovitom kraji. Teraz večer je pekne nasvietený.

Sopočani

Stojíme bezradne pred kláštorom a zvažujeme, kde prespíme. Z kláštora prichádza vysoký mních a pýta sa nás, ako nám môže pomôcť. Hovorím mu, že chceme niekde postaviť stan a prenocovať. Vraj sa opýta na vhodné miesto a pýta sa nás, či sme už večerali. Keďže ešte nie, sme pozvaní do kláštora na večeru. Mnísi i hostia už síce jedli, no čo-to ešte zostalo. Opäť nás postretá neuveriteľné šťastie a pociťujeme na vlastnej koži ich úžasnú pohostinnosť a lásku k blížnym. Ich filozofiou je, že boh to tak chcel. Mních sa volá Elefterije a je to taká veselá kopa. Dostávame rybu, chlieb, zeleninu, koláče a nakoniec nám ešte pribalili vrecko jabåk a figy.
Čo je však úplne ako zo sna, prichádza Elefterije s tým, že spať tu nemáme kde a na náklady kláštora prespíme v blízkom hoteli. Nepomôžu naše námietky ani protesty, Elefterije a mních Kozma nám berú batohy a už kráčame do hotela. Kláštor si prídeme pozrieť ráno. Hotel nie je ďaleko, z celého srdca im ďakujeme a uvidíme sa ráno. Dostávame dvojposteľovú izbu, dávame si sprchu a po náročnom dni zaspávame ako v perinke. Naozaj, božie cesty sú nevyspytateľné. Pred nami je posledný deň cestovania Srbskom.

Deň siedmy – trošku zamotaný záver cesty (5. júla 2004)

Noc v posteli bola samozrejme skvelá, no ráno vstávame veľmi skoro, aby sme stihli rannú liturgiu v kláštore. V rannom chlade sa presúvame do areálu kláštora, brána je už otvorená a o chvíľu vidíme dookola obchádzajúceho mnícha, ktorý udierajúc na drevenú dosku zvoláva mníchov do chrámu. Tí sa pomaly trúsia dnu, stretávame sa aj s našim známym mníchom Elefterije. Robíme si spoločné foto a na pamiatku dostávame obrázok sv. Kozmu a Damiána, ktorí boli lekári a pomáhali ľuďom.
Kláštor Sopočani je pamiatkou UNESCO, zasvätený je sv. Trojici (crkva Svete Trojice) a založil ho kráľ Uroš I v 13.st. Kostol a nartex boli postavené v r. 1260. Exonartex a zvonica boli pristavané v 1. pol. storočia štrnásteho. V kláštore boli pochovaní mnohí členovia kráľovskej rodiny – kráľova matka Anne Dandolo, Štefan Prvokorunovaný i samotný kráľ Uroš I. Okrem toho je tu hrobka piateho srbského arcibiskupa, ktorým bol Joanikije I. Interiér kostola je opäť pomaľovaný fantastickými freskami, ktoré sú jedny z najvzácnejších v celom Srbsku. Najstaršie pochádzajú z r. 1273-74. K najkrajším patri Nanebovzatie Panny Márie na západnej stene, ktorá je namaľovaná na ploche 30 m². Ïalej tu nájdeme kráľa Uroša I s modelom kostola v ruke a so svojou ženou Helenou d´Anjou, s nimi sú ich synovia Dragutin a Milutin.
Opäť sme sa započúvali do spevu pravoslávnych mníchov, prešli sme sa okolo kláštorného kostola a snažíme sa nafotiť pekné zábery. Pri hradbách sú ruiny stavieb, hlavne bývalých ubykácií, kde žili voľakedy mnísi. Počas tureckej nadvlády bol kláštor viackrát silno poškodený, ešte nedávno bol v ruinách aj exonartex, dnes je už ale zrekonštruovaný. Kupujeme si na pamiatku rodostrom dynastie Njemanjičov. Je však čas ísť, dnes nás ešte čaká dlhá cesta.
Prechádzame na cestu pred kláštorom a keďže netušíme, kedy pôjde nejaký autobus, snažíme sa niečo stopnúť. Pár áut prešlo okolo nás, no ďalšie nám už zastavuje. Chlapík však tvrdí, že nejde až do Noveho Pazaru, no asi sa nad nami zľutoval a odviezol nás až tam dokonca na autobusovú stanicu. Cestou sme zahliadli najstarší srbský kostol Petrova crkva, ktorý leží neďaleko. Škoda, že dnes nemáme viac času.

Novi Pazar

Zdá sa, že šťastie stojí stále na našej strane, o 9h nám ide bus naprieč celým Srbskom až do Subotice. Celú krajinu zdoláme na jeden šup. Máme ešte nejaký čas a tak ideme do centra mesta. Novi Pazar leží v kraji zvanom Sandžak a je to veľmi zaujímavé multináboženské centrum. Stretá sa tu totiž pravoslávie, rímskokatolicizmus a islam. Všetky náboženstva tu koexistujú netypicky v zhode. Na Balkáne dosť zriedkavá vec. Máme hlad a tak si kupujeme v pekárni praclíky.
Prechádzame okolo typicky tureckej mešity Lejlek. Najzaujímavejšou časťou mesta je stará bosnianska štvrť čaršija s malými dielničkami, obchodíkmi a kaviarničkami. V jednej z nich si dávame výbornú bosniansku kávičku. Na ulici dominuje ďalšia veľká mešita Altun Alem džamija, na jej nádvorí je starý dom a zopár moslimských náhrobkov s arabskými nápismi. Rýchlo sa musíme vrátiť na stanicu, kupujeme si minerálku na cestu a čaká nás niekoľkohodinová cesta v autobuse.
Najbližším veľkým mestom na trase je Kraljevo. Striedavo driememe a pozorujeme okolitú krajinu. V meste Gornji Milanovac počas prestávky utekám na záchod a kupujem si keks. Ozval sa totiž hlad. Kratšia prestávka je aj v Belehrade, rýchlo si kupujem klobásku (tzv. kobasica) a už sa vezieme ďalej. Autobus je skoro prázdny, je tu Novi Sad a cieľ na dohľad. No iba zdanlivo. Za mestom sa krútime po akýchsi zapadnutých cestách, zrazu sa otáčame a vraciame do Noveho Sadu. Pomocník šoféra nám oznamuje, že je málo cestujúcich a ďalej sa nepokračuje. To je snáď sen. No nedá sa nič robiť, vrátili nám časť cestovného a musíme rýchlo nájsť nejakú dopravu do Subotice.

Novi Sad

Skúšame najskôr vlak, no pri pokladni stojí dlhý rad ľudí vracajúcich sa z festivalu EXIT a tak hovorím Mace, že ideme na autobus. A to bola žiaľ osudná chyba, čo sme ale v tej chvíli netušili. Na susednej autobuske ešte navyše platíme za vstup na nástupištia (peronska karta), o chvíľu sa nám podarí nájsť zrýchlený autobus do Subotice. V ňom platíme ešte aj za batožinu, no aspoň sa vezieme.
Rýchlocesta na Suboticu je v rekonštrukcii a tak ideme vedľajšou. Za dedinou Mali Idoš je cesta zatarasená traktormi. Čo sa deje, to nie je ani možné – štrajk srbských poľnohospodárov. Cestu uvoľnia až o pol ôsmej. Štrajk je asi povolený, lebo je tu aj policajné auto. Vyzerá to zle, lebo zo Subotice nám už do maďarského Szegedu nič nepôjde. Tentokrát sa nám šťastie otáča na chvíľu chrbtom. Bezradne čakáme na uvoľnenie cesty, štrajkujúci ale majú čas a veselo klábosia hlavne po maďarsky. Tu vo Vojvodine tvoria výraznú časť obyvateľstva Maďari.
Konečne je cesta voľná a môžeme pokračovať. Cez Bačku Topolu prichádzame konečne o ôsmej večer do Subotice.

Subotica

Autobus nám už nejde žiadny, rýchlo sa presúvame na železničnú stanicu a zisťujeme, že ani odtiaľ sa už dnes nepohneme. Telefonujem teda Jankovi do Szegedu, či by pre nás neprišiel. Chvalobohu súhlasí a tak chvíle čakania venujeme prechádzke do centra a nákupu suvenírov za zvyšné dináre. Vínko, kávu či cukríky, zostalo aj na kopček zmrzliny. Na pešej zóne je aj večer rušno, vlastne ako vždy keď sme tu boli. Čakáme pred stanicou, asi o pol desiatej je tu Janko. Nasadáme do auta a vyrážame smer Szeged. Rozprávame prvé zážitky a pomerne rýchlo a bez problémov zdolávame srbsko-maďarskú hranicu Horgoš-Röszke.

MAÏARSKO

V Szegede sa zastavujeme v objekte televízie, kde mi Janko zaparkoval auto. Odtiaľ ideme k nim na Bal fasor, rýchlo sa balíme, niečo sme si zajedli a po rozlúčke vyrážame na spiatočnú cestu do Bratislavy. Na okraji Szegedu dotankujem nádrž a kupujem si diaľničnú nálepku. Skoro až do Bratislavy môžeme uháňať diaľnicou. Pred polnocou opúšťame Szeged.

Deň ôsmy – nočná jazda Maďarskom (6. júla 2004)

Zo Szegedu ideme na Kiskunfelegyházu, kde začína diaľnica a tej sa už nepustíme. Tá nás vedie smerom na Budapešť, hlavné mesto Maďarska však obídeme obchvatom, pokračujeme okolo Tatabánye a Gyõru, musím si dávať pozor, aby ma nepremohol spánok. Konečne je tu maďarsko-slovenská hranica a sme takmer v Bratislave. Zastavujeme sa ešte na benzínke v Mlynskej doline a rýchlo pokračujeme do cieľa trasy na Leškovej ulici. Ešte vybaliť veci a šup do postele. O 4h ráno sa končí naša ďalšia balkánska cesta. Po pár hodinách spánku musíme ísť žiaľ do práce.