Príspevok k osteologickému a botanickému prieskumu na expedícii SIBÍR 2005

Peter Holúbek, Ján Obuch, Ondrej Makara

Počas výpravy Sibír 2005, o ktorej sme už informovali na stránkach nášho časopisu (Holúbek & Magdolen 2005) sme sa okrem praktických speleologických a cestovateľských cieľov zamerali aj na zber drobných kostí v jaskyni Okťabrskaja na Bajkale a botanický prieskum v okolí Botovskej jaskyne. Vzorku kostí determinoval a vyhodnotil J. Obuch z Botanickej záhrady UK v Blatnici. Botanik - dendrológ O. Makara z Liptovského Hrádku spracoval problematiku flóry v okolí Botovskej jaskyne. Uvedený odborne spracovaný materiál predkladáme širokej jaskyniarskej verejnosti.

Vyhodnotenie nálezov z jaskyne Okťabrskaja

Pri sondovacích prácach v oblasti dna jaskyne Okťabrskaja sme nazbierali 2 vzorky kostí neznámeho veku a pôvodu. Zastúpenie cicavcov v oboch vzorkách je veľmi podobné, len prvá vzorka je 5 krát menšia, ako druhá (Tab. 1). Vyznačujú sa vysokou druhovou diverzitou cicavcov od svišťov (Marmota camtschatica) a sysľov (Citellus undulatus), zajaca (Lepus timidus) a pišťuchy (Ochotona hyperborea), lasice (Mustela altaica) a soboľa (Martes zibellina), piskora (Sorex caecutiens) a ryšavky (Apodemus peninsulae) po hrabošovité (Arvicolinae, 6 druhov) a netopiere (Chiroptera, 4 druhy). V zberoch bolo tiež 7 druhov vtákov, z ktorých niektoré patria k mokraďovým druhom (Phylomachus pugnax a Tringa glareola), iné ku skalným (Pyrrhocorax pyrrhocorax a  Apus apus), ale tiež stepným druhom (Perdix dauricae a Crex crex). Skalné a stepné druhy prevažujú tiež medzi cicavcami, ale druhy M. zibellina, Clethrionomys rufocanus a A. peninsulae sú typické tajgové. Niektoré druhy cicavcov sa v súčasnosti v Tažeranskej stepi nevyskytujú. Svišť M. camtschatica má juhozápadnú hranicu rozšírenia v severnej časti Bajkalského chrebta. Švecov (1977) uvádza, že do príchodu ruských lovcov v 19. storočí žil južnejšie. Severnejšie rozšírenie má tiež ázijský horský hraboš Alticola macrotis. Naopak južnejšie od Tažeranskej stepi recentne žije hraboš Microtus gregalis a ázijský druh netopiera Murina leucogaster. Druh Alticola strelzowi sa v súčasnosti v Pribajkalí vôbec nevyskytuje, najbližšie žije v Tuvinskej autonómnej oblasti (Gromov & Erbajeva 1995).

Tab. 1: Jaskyňa Okťabrskaja, prehľad determinovaných druhov

Druhy Zber č.1 č.2 Suma %
Sorex caecutiens 1 1 1.23 %
Myotis ikonnikovi 1 1 1.23 %
Murina leucogaster 1 1 1.23 %
Eptesicus nilssoni 1 2 3 3.70 %
Plecotus auritus 4 15 19 23.46 %
Lepus timidus 1 1 1.23 %
Ochotona hyperborea 2 14 16 19.75 %
Citellus undulatus 1 7 8 9.88 %
Marmota camtschatica 1 1 1.23 %
Apodemus peninsulae 1 1 1.23 %
Alticola argentatus 1 1 2 2.47 %
Alticola macrotis 2 2 2.47 %
Alticola strelzowi 1 4 5 6.17 %
Clethrionomys rufocanus 1 2 3 3.70 %
Arvicola terrestris 1 1 1.23 %
Microtus gregalis 2 2 2.47 %
Martes zibellina 1 1 1.23 %
Mustela altaica 3 3 3.70 %
Carnivora sp. 1 1 1.23 %
Mammalia 13 59 72 88.89 %
Perdix dauuricae 1 1 1.23 %
Crex crex 1 1 1.23 %
Tringa glareola 1 1 1.23 %
Philomachus pugnax 1 1 1.23 %
Apus apus 1 1 2 2.47 %
Pyrrhocorax pyrrhocorax 1 1 1.23 %
Passeriformes sp. 2 2 2.47 %
Aves 1 8 9 11.11 %

Suma 14 67 81 100.00 %

Ešte v 19. storočí botanik Prejn (1894) usudzuje o tom, že v minulosti siahala súvislá step od Mongolska po Pribajkalie, takže lesy na ostrove Oľchon sú na mieste bývalej stepi. V súčasnosti je Tažeranská step rozšírená na západnom pobreží Bajkalu v šírke od 3 do 15 km a dåžke 60 km vo výškach od 500 do 850 m n.m. (hladina Bajkalu je vo výške 455 m n.m.). Preto usudzujeme, že stepné druhy v našej vzorke z jaskyne Okťabrskaja sú autochtónnejšie a lesné druhy prenikli do okolia v posledných 100 až 200 rokoch.

Botanická charakteristika okolia Botovskej jaskyne

Klimatické podmienky kontinentálnej klímy ako aj pomerne jednotvárne geologické zloženie tvorené ordovickými pieskovcami, s minimálnym zastúpením karbonátov, podmieňuje pomerne nízku druhovú rôznorodosť rastlín v uvedenej oblasti. Pre porovnanie so Slovenskom, ktorého druhové zastúpenie vyšších rastlín predstavuje viac ako tri tisíc druhov,tak v Západobajkalskej oblasti,ktorá je niekokonásobne väčšia ako Slovensko, je zastúpenie vyšších druhov rastlín len niečo nad dvetisíc druhov. Napriek tomu je táto oblasť pre stredoeurópana veľmi zaujímavá. Aj keď mojím zameraním je hlavne dendrológia, pokúsim sa aspoň v hrubých rysoch načrtnúť obraz flóry povodia rieky Leny a hlavne zaujímavej lokality riečky Boty, a jej vápencovej vrstvy obsahujúcej rozsiahly labyrint chodieb najväčšej ruskej jaskyne.
Dominantným je v tejto oblasti obrovský les - tajga, ktorá má v týchto miestach najväčšiu šírku až 2.500 km. Les má udivujúco pestré zloženie a ohromnú vitalitu. Priemerná výška porastov sa pohybuje okolo 30 až 35 m. Tvorený je hlavne smrekovcom sibírskym (Larix sibirica), borovicou lesnou (Pinus silvestris), smrekom sibírskym (Picea obovata), jedľou sibírskou (Abies sibirica) a borovicou limbovou sibírskou (Pinus sibirica) s primiešanou brezou plstnatou (Betula pubescens), topoľom osikovým (Populus tremula) a jarabinou sibírskou (Sorbus sibirica). Spodnú etáž tvoria krovité dreviny - baza sibírska (Sambucus sibirica), skalníky (Cotoneaster lucidus a C. melanocarpus), zemolez Turčanovov (Lonicera turczanovii), ruža (Rosa acicularis), ríbezľa čierna (Ribes nigrum) a Ribes altissimum, ktorá je taktiež čierna, no vyššieho vzrastu, červená ríbezľa (Ribes spicatum) rastie na okrajoch lesa.. Zaujímavosťou je na suchších stanovištiach sa vyskytujúci rojovník (Ledum decumbens) s užšími listami ako Ledum palustre, ktorý sa vyskytuje vo vlhkých a rašelinných stanovištiach spolu s kľukvou (Oxycoccus palustris), šuchou (Empetrum sibiricum). Z ihličnatých drevín je v spodnej etáži zastúpená borievka obyčajná (Juniperus communis) a borievka sibírska (Juniperus sibirica). Na okrajoch lesa sa tiež vyskytuje pomerne hojne tavoľník vàbolistý (Spiraea salicifolia) a nátržníkovec krovitý (Pentaphylloides fruticosa), ktorý je nám pravdepodobne známy z predzáhradiek, na Sibíri je všadeprítomný v lekárňach a tržniciach a uznávaný ako liečivý ker pod názvom Kurilský čaj. V blízkosti vodných tokov je bežná vàba košikárska (Salix viminalis) a naša známa čremcha (Padus avium). Na slnných okrajoch lesa v blízkosti vodných tokov je pomerne bežný aj hloh (Crataegus sanguinea). Naopak vo vyšších vlhkejších polohách sa vyskytuje u nás umelo zavlečená jelša zelená, tu uvedená pod vedeckým názvom Duschekia fruticosar. Bohato sú tu zastúpené aj ostružiny: Rubus idaeus, R. saxatilis, R. sachalinensis, R. chamaemorus a R. arcticus. Pomerne hojná je u nás veľmi vzácna linnéovka (Linnaea borealis), registrovaná v červenom zozname rastlín Slovenska. Na rozdiel od našich lesov sa tu hojne vyskytuje čučoriedka močiarna (Vaccinium uliginosum), ktorú tu ľudia hojne konzumujú bez neblahých následkov, ktoré sú v našej literatúre uvádzané. Naproti tomu u nás hojne rozšírená čučoriedka je tu veľmi zriedkavá. Hojná je brusnica (Vaccinium vitis-idaea), ktorá sa u miestnych obyvateľov teší taktiež veľkej obľube.
Pomerne málo sú tu zastúpené huby a z bežných u nás známych konzumných húb sme tu našli akurát kozáky osikové, brezové a masliaky. Ten istý dojem sme mali aj o zastúpení ostatných húb. Zato lichenológovia a bryológovia by sa tu určite vyžívali. Dvojmetrové závesy tvorené stielkami rodu Usnea boli pre nás priam neskutočné.
Spomínané geologické podložie markantne ovplyvňuje tunajšiu flóru, čo sme si uvedomili hlavne na spomínaných mramorových vrstvách, hrubých osem až desať metrov v nadm. výške cca 700 m. Vegetácia v týchto polohách bola podstatne chudobnejšia a tieto vrstvy boli vlastne vďaka tomu jedinými výhľadovými miestami v nekonečnom mori lesov. Z uvedených druhov sa ojedinele vyskytovali len ako solitéry breza, smrekovec, smrek a borovica lesná a sibírska. Z krov to boli hlavne ríbezľa čierna, ruža, baza sibírska, borievka, nový druh tavoľníka (Spiraea flexuosa) a plamienok (Clematis sibirica). Z bylín tu samozrejme chýbali druhy vlhkomilné. Hojne sa vyskytovali paprade: Gymnocarpium dryopteris, Polypodium virginianum, rody Botrychium, Dryopteris, Selaginella a iné. Z vyšších rastlín som identifikoval zástupcov rodov: Heracleum, Cirsium, Digitalis, Asplenium, Ranunculus, Aconitum a Aruncus, druhy: Actea erythrocarpa, Chamaenerion latifolium, resp. Ch.angustifolium u nás skôr známa pod rodovým menom vàbka, ďalej Lathyrus gmelinii a pre nás veľmi zaujímavý druh Dendranthemum mongolicum. Ojedinele sa vyskytovali aj Veratrum a Pulsatilla. Žiaľ, väčšina rastlín bola už odkvitnutá vzhľadom na pokročilú vegetačnú dobu (začiatok septembra) a tak taxonomická identifikácia jednotlivých druhov bola veľmi obtiažna.
Zaujímavé je, že karbonátové podložie, tvorené vápencami vytváralo podmienky pre pomerne chudobnejšie zastúpenie rastlín čo je pravdepodobne spôsobené obmedzením pôdotvorného procesu a skeletnatým podkladom, chudobnejším na vlahu. V polohe nad karbonátovým pásmom bolo opäť vyššie zastúpenie druhov a najmä vlhkomilných, čo dokazuje aj prítomnosť jelše zelenej a ďalších vlhkomilných druhov včítane u nás známeho rojovníka (Ledum palustre) a rosičky okrúhlolistej (Drosera rotundifolia).

Literatúra :
Častuchina S., A. 2004, Dikije rasteňja : jesť vkusneňkoje ? Irkutsk
Červenka M. a kol.,1986, Slovenské botanické názvoslovie, Príroda Bratislava
Gromov I.& M., Erbajeva M., A. 1995: Mlekopitajuščie fauny Rossiji i sopredeľnych territorij, Zajceobraznyje i gryzuny. Sankt – Peterburg, 520 pp.
Holúbek P. & Magdolen P. 2005: Expedícia SIBÍR 2005. Spravodaj SSS, 36, 4, Liptovský Mikuláš, 37-44.
Kalinovič S., E., 2002, Rasteňja zapadnogo poberežja ozera Bajkal. Irkutskij gosudarstvennyj botaničeskij sad IGU, Irkutsk
Krussmann G. 1976, Handbuch der Laubgeholze , band I.II.III. Paul Parey, Berlin und Hamburg
Prejn J., N. 1894: Materialy k flore o. Oľchon na Bajkale. Izv. Vost.–sib. Odd. RGO, 25,1: 16-28.
Švecov J., G. 1977: Melkije mlekopitajuščie Bajkalskoj kotloviny. Nauka, Sibirskoje otdelenije, Novosibirsk, 157 pp.