Návrat Ondreja Baláža

    Brieždilo sa. Z bielej osuhle namáhavo vystupujú kontúry kraja. V údolí, odkiaľ vedie cesta hore k dedine, je osuheľ najhustejšia. Je skoro taká hustá ako mlieko, ktoré zabudli cez noc na vychladnutom sporáku.
Sprvoti nič sa v blízkosti nehýbe: pusté a zamrznuté je siré pole, skrehnuté ticho leží na dne sàdc. Po chvíli ozve sa z dola, z hmly, jemný klepot. Klepot sa pravidelne zosilňuje. Z osuhle na dne vynoruje sa postava.
    Môže to byť blúdiaci duch toho pustého kraja.
    Môže to byť pútnik, vracajúci sa po rokoch z pobitej vojny.
    Môže to byť človek s tanistrou a barlou, v kepeni, ktorý mu siaha až po zem.

    Vynoruje sa z hmly a namáhavo vystupuje do kopca. Jeho obrysy sú čoraz zreteľnejšie. Áno: v dlhom kepeni, s tanistrou na prsiach, s barlou pod pazuchou. Ľavá noha mu od kolena chýba. Stará vojenská čiapka zakýva polámanou strieškou polovicu, zarastenej, vráskami rozrytej tváre. Každých dvadsať rokov si človek, stúpajúci do kopca, oddychuje, dvíha tvár a meria vzdialenosť ktorá mu ešte zvyšuje k prvým domom dediny.
    Na kraji dediny sa znova a dôkladne obzerá hustá osuheľ zastiera mu výhľad a človek prudko a netrpezlivo vykročil zahadzuje sa dlhými skokmi do dediny. Cestou si úchytkom obzerá strechy a štíti, komíny a ploty domy vedľa cesty. Áno, to všetko – komíny, ploty strechy, štíty – jemu i po sedemnástych rokoch dopodrobna známe, ale súčasne je to všetko i akosi podivne neciteľne pri jeho príchode. Človek čaká, že sa v ňom ozve hrejivý pocit a radostný rozruch, že zavadí o kamarátsky výzor dôverne nachýleného štítu, že zachytí šepot vetra v špárach plota, že ho ovanie teplý a zaparený vzduch zo zadebnených oblôčkov chalúp. Na miesta toho stretne sa jeho pohľad s dvoma topoľmi, hrozivo čnejúcimi k nebu, a vzápätí zarazí ho mrazivobiela zvonica, vztýčená k nebu ako nehybná výstraha; Až potiaľ a ďalej ani krok! A po zvonicou je akýsi nekaľavný kváder vyvstane mu pred očami tento kváder tak nečakane, že to skoro pripomína poplašný signál, ktorý náhle rozťal prostred noci tíšinu nad zákopmi obzerá sa nechápavo po rínku, i naozaj stojí pred kostolom medzi starými lipami, po ktorých kedysi lazieval za vraními hniezdami. Kváder na tomto mieste je zrejme čímsi zhola nezmyselným, akýsi trápny omyl, nedorozumenie, ktoré treba vysvetliť čím skôr pristupuje k nemu bližšie a vidí pod hornou hranou nápis:

    POMNÍK OBETIAM
    SVETOVEJ VOJNY
    Odpočívajte v pokoji!

A pod tým mramorová tabuľa s radom pozlátených mien.
Číta:
    Samuel Adamec, " " " *28. I. 1892" " " † 15. VI. 1916
    Peter Bagár, " " " *15. VI. 1888" " " † 3. VIII. 1917
    Ondrej Baláž" " " *16. II. 1887 †
    Čosi mu zaclonilo zrak čiernym súknom. Potočil sa. Barla mu vykåzla vari spod pazuchy zdalo sa mu, že na chvíľu stratil vedomie potom sa spamätal, priskackal o jednej nohe bližšie natiahol sa a dotkol prstami svojho mena a dotkol prstami svojho mena na žulovom kvádri prešiel po ňom písmeno za písmenom a zastavil sa pri krížiku: Umrel... dátum chýbal...
    A naozaj sa mu zdalo, že v tú chvíľu umrel. V tú chvíľu keď zastal prsom na krížiku. Prestal existovať nielen pre tých, ktorí meno sem vytesali a potom pozlátili, nechajúc miesto na dátum, ale i pre seba samého. V tú chvíľu prestal byť Ondrejom Balážom. Stojí tu síce ktosi pred pomníkom, pretiera si oči, vracia sa odkiaľsi, no nie je to viac on, Ondrej Baláž, ale ktosi neznámy, nepotrebný, nečakaný prišelec.
    Oznove sa obracia po rínku.
    Osuheľ zredla a uniká nepozorovane nahor, pomedzi holé konáre líp. Domy za cestou postúpili o poznanie bližšie k nemu, postavili sa do vyrovnaného mlčanlivého radu. Pozorujú ho napäto zasklenými očami, akoby čakali na blízky povel neviditeľného komandanta.
    Nie. To všetko je strašný omyl. Kváder na rínku a jeho meno v treťom riadku odhora. Celé to napäté čakanie na mrazivá nehybnosť je fatálnym omylom. Chytro a čím treba vec prv vysvetliť. On, Ondrej Baláž, žije. Vracia sa po sedemnástych rokoch domov, k rodine, k žene, dieťaťu, aby oral a sial a pokračoval v začatom ľudskom diele... Habká po barle, rozbehne sa kamsi, potom sa vracia, šuchá si čelo a pokúša sa urovnať si vec v hlave.
    On, Ondrej Baláž, odišiel pred sedemnástimi rokmi v slnečné nedeľné popoludnie na vojnu. Rovno na front. Odtrhlo mu nohu pri Ravaruske, zostal ležať keď ostatní ustúpili, našli ho, vyliečili, vyviezli kamsi a zabudli na neho ako na zbytočnosť, daromnú príťaž.
On, Ondrej Baláž,, vracia sa teraz domov, aby pokračoval....
Áno, v čomže má pokračovať?
    On, Ondej Baláž... Ondrej Baláž? Je to naozaj on, Ondrej Baláž? Rozpamätúva sa na Ondrej Baláža: bol to dravý, červený chlap s plavými vlasmi a širokými prsami. Dvadsaťsedemročný. Mal mladú ženu, okrúhlu a mocnú. Rok pred odchodom dala mu dcéru.
    Tento Ondrej Baláž odišiel pred sedemnástimi rokmi na vojnu. A kto je ten, čo sa dnes vracia? Žobrák akýsi. Pútnik z pobitej vojny. Posol nešťastia hladu a moru. Nie je to Ondrej Baláž. Ondrej Baláž umrel. Stratil sa, prestal existovať. Za jeho menom na pomníku je krížik.
    Ťažko a so zvesenou hlavou vlečie sa dolu cestou. Automaticky prejde cez potok a jarmočný rínok, okolo sypární. Tu sa zháči. Hľa, dom Ondreja Baláža. Díva sa na neho cudzo a bezcitne. Pripomína mu akési dávne príhody. Rozpamätúva sa na akési cudzie, šedivé priestory. Cíti v dlaniach podivuhodné dotyky oblých a hladkých predmetov: kľučky na dverách, rukoviatky na kosisku, poriská na sekere. Zmäť nesúvislých, chytro sa premieňajúcich dojmov. Šelest jaseňov okolo plota, piskot vrabcov v hniezde pod ústreším, škripot kľuky na studni. Pohľad dvoch múdrych očí spoza zápravy v stajni. Veselý, hrkotavý smiech jeho ženy a jej vysoké rozbúrené prsia. Jej žiadostivá náruč, prudké vzplanutie túhy a do toho ostrý výkrik. A nad tým žeravé nebo, vysoké a neúprosné. A dookola zeleň, tráva a zrejúce obilie a boží mier.
    To bol dom Ondreja Baláža.
    Blíži sa k nemu potichu. Prikráda sa ako zlodej a dáva pozor, aby mu srieň pod nohou nezavržďal, aby sa kamienok nepohol. Kladie dlaň na kľučku a celého prenikne ho ostré pichnutie. Dolu celou chrbtovinou odhora nadol. Nastavuje ucho a zdá sa, že cez zatvorené dvere počuť praskot ohňa. Nepremožiteľná túha pritknúť skrehnuté dlane k troche domáceho tela tlačí ruku nadol. Kľučka povoľuje, dvere sa so známym škripotom odchyľujú a zdnuky ovanie ho vábivý zápach zapraženej polievky vyhriatych perín a – a ženinho tela. Kladie nohu na prah a kradmo vstupuje.
    Nad ohniskom stojí žena. Ešte neobriadená, rozospatá. Boky a prsia v dvoch mohutných, rozvinutých šíkoch. Tvár navretá spánkom a zaliata červeným svetlom z ohniska. Pohyby sypké a krehké ako hrudy jarnej zeme, čo váľa za pluhom do mastnej pariacej sa brázdy. Priestor okolo kysne jej sviežosťou ako cesto, do ktorého zarobili na noc odmladu.
    Koľko chýbalo, aby vyslovil jej meno? Mal ho na jazyku, páliace a žeravé. Vtedy sa obrátila a zbadala ho. Jej smelý pohľad a priama otázka:
– Kto ste a čo tu hľadáte?
Ten istý pohľad, čo ho kedysi bol pribil k zemi, keď vztiahol na ňu ruku, aby ju udrel po tvári: Udri... udri len a uvidíš!
– Kto ste a čo tu hľadáte?
– Ponížene pekne prosím... – sklopil zrak a dokončil. – Nemal som tri dni nič teplého v ústach. Pán boh vám to vynahradí...
    Vykåzli sa mu tie slová z úst, ako ich mal naučené každodenným užívaním. A potom už pokračoval trasľavým, priškrteným nápevom:
    Povstali sme z lože svého,
    hledáme králvství tvého...
    Plameň na ohnisku sa vyšvihol do výšky a vyplazil spod panvice posmešný lizák. Pokorne odvrátil pred ním zrak a dokončil, dívajúc sa stranou:
    Nebs ty všeho světa pánem,
    jenž živíš své věrné. Amen.
Gazdiná prestala miešať a dívala sa na neho znepokojene:
– Musíte počkať, kým sa dovarí.
Čakal postojačky.
– Sadnite si, zle vám je stáť o jednej nohe.
Sadol si a díval sa ukradomky na ženu z kúta, z nízkeho stolca, ktorého tu nebolo keď odchádzal.
Videl, že jeho prítomnosť ju netiesni ani nemýli. Pokračovala v práci jemnými pohybmi, krehkými ako sen.
Nohy mala bosé a rukávy vysúkané nad lakte. Sledoval zboku presnú hru jej oblých svalov. V jamkách na brade a v záhyboch lakťov čupel dosiaľ spánok. Okolo nôh obtieral sa jej čierny kocúr.
„Toto je moja žena,“ myslel si. „Toto je žena Ondreja Baláža.“
A znova ho pálilo na jazyku jej meno.
– Odkiaľ idete? – opýtala sa, aby niečo povedala.
– Zďaleka.
– Odkiaľ až?
– Zo Sibírie.
Zháčila sa a pozrela na neho nedôverčivo.
– Máte tuná niekoho?
– Tuná?... Nie. Mal som, ale už nemám.
Odloží čiapku na zem a díva sa pod hradu, kde pavúk utkal sieť. Potom sa pohľad skåzne k žene a putuje odhora nadol po jej postave. Neisto, zvoľna. Zastavuje sa pri ústach, pod bradou, na prsiach a potom až dolu, na bosých nohách. Tu utkvie nadlho.
– A váš muž?... Nie je doma?
– Nie. Odišiel.
– Odišiel? – opakuje po nej zdåhavo, spola významne, spola ako otázku.
– Odišiel na vyvážku. Do Sihál.
– Do Sihál, – zatiahol potichu a måkvo, ako keď priložíte k uchu vidličku, ktorou ste udreli o hranu stola.
Zvuk zamiera, až ho nepočuť, ale vám sa zdá, že ešte znie. Kdesi inde v inom čase a v inom priestore.
– Prečo sa opytujete? Prečo sa divíte? Poznáte môjho muža?
– Nepoznám... Poznal som ho. Poznal som Ondreja Baláža, ale už sa nepamätám.
– Poznali ste Ondreja?
Teraz sa jej hlas zachvel vysokým tremolom, zazvonil o povalu a potom sa nevládne zniesol ako semienko púpavy na studenú zem.
– To bol môj prvý muž. – Znela v tom tupá, zahrdúsená spomienka, ktorá sa nám už nevracia, ktorú sme tuho zatlačili na dno povedomia. – A kde ste sa s ním poznali?
– Pri Ravaruske odtrhlo mu tam nohu.
– A?...
– Tam umrel. V špitáli.
Povedal to pokojne celkom potichu, akoby to bola udalosť dávno známa, ktorá ho už vôbec nevzrušuje. A predsa sa mu zdalo, že v tú chvíľu zavalilo ho čosi akoby sa na neho zosypala vysoká vrstva piesku, ktorá ho pochovala a vzala mu dych.
Vtedy už stála pred ním rozkročená, s rukami vbok, pevná a mocná.
– Boli ste pri tom? Vravte.
Jej prísny a vecný tón uvoľnil v zadúšanom priestore úzku škulinku a vrátil mu dych.
– Áno. Ležal vedľa mňa. Štyri dni sa trápil. Hovoril stále o vás a o... – zľahka mykol hlavou ku dverám izby.
Vyvstala mu za nimi kolíska, drobné, trepotavé rúčky a pár veselých očiek.
– O kom?
– O Miluške.
– Keď odchádzal, sotva sa bola postavila na nohy.
Oznove bola v tom zahrdúsená, plachá spomienka, schúlená ako nevládne vtáča na dne mokrého hniezda.
– Rozprával vám o nej? Umrela na španielku.
A žena sa vrátila k svojej robote. Odstavila hrniec, položila na stôl misku a načrpkala do nej polievky. Pozvala ho, aby si sadol. Vytiahla priečinok v stole a chvíľu sa v ňom prehàňala. Potom vytiahla drevenú lyžičku.
– S touto jedával nebohý Ondrej.
Podala mu ju.
Ruka sa mu veľmi chvela, keď po nej siahol; držal ju medzi prstami a dlho sa díval na jej pripálený a vyhladený žliabok. Lyžička ktorou jedával Ondrej Baláž. Obyčajná, drevená lyžička, ktorú vyhladili jeho pery. Začal pomaly chlípať. Žena stála proti nemu; dívala sa, ako je, ako si krája chlieb do polievky nožíkom, ktorý mal priviazaný na remeni.
– Celkom takto si krájal nebohý Ondrej, – povedala zamyslene.
Neopovážil sa zodvihnúť hlavu; priam sa mu zdalo podozrivým, že sa díva na neho dlho a pozorne.
– No len ukážte ten nožík, – zvolala náhle a siahla po nožíku, ktorý ležal teraz na stole. – Veď je to Ondrejov. Sama som mu ho kúpila v meste.
Prevracala nožík v prstoch a obzerala ho zo všetkých strán a potom mu pozrela skúmavo do tváre...
Nie nepoznala ho. Skôr sa mu zdalo, že ho obviňuje z krádeže nožíka. Chvatne si uvedomil, že toto musí vydržať.
– Áno, dal mi ho v špitáli, – vraví pokojne.
Vraví to pokojne a potom dodá:
– Dostal otravu krvi, vedel, že umrie. Dal mi nožík aj hodinky a túto fotografiu. – Vytiahol z bočného vrecka fotografiu. Jej fotografiu. N – Vravel, aby som si to vzal, a ak sa vrátim domov, aby som vám to nejakým spôsobom odovzdal. Túto fotografiu a hodinky. Nožík mi daroval. Ten je môj. Peňazí nemal. Len ešte tri paklíky dohánu a tie som vyfajčil.
Išlo to všetko tak ľahko ako sa bol na to dávno na to pripravoval. „Toto je koniec,“ myslel si pritom. „Toto, čo práve vravím, je istý koniec. Prečo to teda vravím? Preto, lebo je to pravda, lebo Ondreja Baláža viac niet.“ Preto, lebo ho nikto viac nepotrebuje, lebo mu už vykresali krížik za menom. Len dátum ešte chýba. A to sa ľahko doplní. Sám ho ta vykreše. Áno. Aby bol vo všetkom poriadok.
Žena vzala hodinky, otvorila vrchnáčik a priložila si ich k uchu.
– Bude ich treba opraviť; stoja. Aj sklo chýba, – vraví jej.
Zdá sa, že ho nepočuje. Znova a znova prikladá si hodinky k uchu, hrká nimi, potíska ručičky. Stoja. – Stoja, – vraví sklamane, s akýmsi čudným zafarbením hlasu, akoby chcela povedať čosi viac.
– Áno, ale to sa napraví.
    Hodinky sa napravia. Hodinky sa znova pohnú. Ale jeho život sa už nepohne. Jeho život? Existuje nejaký zvláštny jeho život? Život je len jeden. Vospolný. A ten sa nezastaví. Ten ide ďalej. Stále a neúnavne. Život v tomto dome tiež sa nezastavil jeho odchodom. Hľa, z prednej izby ozvalo sa práve detské zamrnkanie. Má teda ešte deti. S ním, s tým druhým. Jedno? Dvoje? Dobre, že má. Prečo by nemala mať? No, rád by videl toho druhého. Ale nemôže ho čakať, nemôže tu ostať do večera. A polievka je už dojedená.
    Odtíska misku od seba. Chcel by sa nejako odmeniť; neprišiel som ako žobrák. Vie upliesť kôš, vie plátať hrnce, vedel by reparovať hrable alebo osadiť nové porisko do sekery. Nemajú nič takého? Nemajú deravý kôš, puknutý hrniec, zlomené porisko? Nie, vraj nemajú; muž všetko spraví; je to majster nad majstrov.
– Oňahdy, – rozkladá s pýchou, – pribral sa robiť novú kolísku, cifrovanú, vyrezávanú. – Potom sa zháči a zapýri a dodá na vysvetlenie: – Pre kmotru, nie pre nás. My už len... My sme už starí, – usmeje sa figliarsky a kývne rukou.
Niet teda ničoho pre neho. Nuž tak pôjde vo meno božie.
– Zdraví ostaňte, – a ďakuje za polievku.
    Zdržiava ho. Nech ešte ostane. Nech si oddýchne, nech sa zohreje. Veď jej ešte ani všetko nerozpovedal, ako bolo s Ondrejom. Hádam sa predsa len nájde nejaký deravý kôš, keď to už musí byť. Pozrie, hneď pozrie.
    Donesie zo dvora deravý kôš. Vybehne potom na pôjd a znesie v náručí povesno čerstvých lieskových lubcov.
– To si muž nakálal. Hotuje si robotu na zimu.
    Pustil sa do plátania. Chvíľu mlčia. Žena ide do prednej izby, zabaví sa tam a vráti sa preoblečená, učesaná. Až teraz vidí, že je dosiaľ pekná a iste i žiadostivá. Má len tridsaťšesť rokov. Stojí pred ním a pripína si vlasy. Takto, so zdvihnutými ramenami a vypätými prsami, mával ju najradšej. Takto ju vídal najčastejšie za nesčíselných nocí, za pustých, sinavých nocí sibírskych. Nazdával sa, že život v jeho slabinách dávno už vyhasol. No teraz pocítil, ako mu tam znovu vyšľahol, zatrepotal sa ohnivým plameňom. Je to predsa jeho žena. Má na ňu právo. Má právo povedať jej... Vtom zavadil pohľadom o svoju barlu, opretú na lavici, o svoje trasľavé ruky, o svoj zbedárený, zafúľaný, zodratý výzor a spamätal sa. Žena dosiaľ stála tak isto, s bradou na prsiach, s rukami za hlavou. Náhle mu položila otázku, a zdalo sa mu, že jej hlas sa pritom zachvel.
– Kedy umrel Ondro?
    Čakal túto otázku a mal pripravenú odpoveď: „10. septembra 1914“ No nevedel, prečo sa ženin hlas zachvel. Až neskoršie, keď si spomenul, že si po jeho odpovedi uľahčene oddýchla, až potom keď vysvitlo, že chcela vedieť, či nebola Ondrovi neverná, kým ešte žil.
    Nebola teda. Jazyk sa jej náhle rozviazal; začala riadiť kuchyňu a medzi robotou neprestávala sa vypytovať na Ondra. Potom si sadla na lavicu kraj stola a držiac v jednej ruke vecheť, ktorým utierala riad, podoprela si druhou zasnenú tvár. Vracala sa v spomienkach k svojmu kratučkému prvému manželstvu. K tomu, ako k nej Ondro chodil na zálety, ako u nej vyhrával nad všetkými parobkami.
Hovorila o tom. Hovorila možno väčšmi pre seba, s príkrasmi, s úctou, o Ondrejovej povahe, s obdivom o jeho sile, s láskou o jeho kráse:
– Bol mocný ako dub, vysoký ako jedľa a tvár mal ako panenka. Dobrý bol a opatrný. Múdry a šikovný.
Vedel si poradiť, keď iní skladali ruky do lona. Cez deň mohol byť prudký ako búrka, a v noci vedel byť ticjý ako nemluvniatko.
    Počúval ju. Pustil kôš a počúval ju so zatajeným dychom. Visel jej na ústach žiadostivým pohľadom. Potom privrel oči a cítil, ako ho unáša tichý a zasnený prúd jej reči do minulosti, k šťastiu, k mladosti. Videl seba a proti sebe ju na šírej zelenej lúke, zaliatej slnkom a tuhou vôňou skoseného sena. Videl ju smiať sa samopašným zvonivým smiechom. Videl ju plnú bujnosti, ako prikladá dlane k ústam a ujúka vyzývavo na koscov na druhej strane chotára. Videl ju kľačať proti sebe s miskou v lone a lyžicou v pravej ruke, kàmi ho ako nemluvniatko. Hanbí sa trochu za svoju lásku, ale nevie prestať, nevie si nič odoprieť.
    Potom sa náhle prúd kolembavej reči pretrhuje, prebúdza sa a vidí, že ona ho zadivene pozoruje. Širokými očami díva sa na jeho blaženú tvár. A zrazu sa strhne, rumenec vystupuje jej na líca, chvatne chytá vecheť a pokračuje v utieraní riadu. Rozpaky, stud a hnev zvierajú jej hruď. Čo tuná rozpráva? Komu to rozpráva, kto sa tu na ňu díva čudáckymi očami? Keď už videla tie oči a v nich tiché, blažené vytrženie? Riad jej padá z rúk, opakuje množstvo zbytočných pohybov , obracia sa ukradomky k tým očiam.
    No nevidí v nich už nič zaujímavého. Sú sklopené k práci a v tvári okrem hluchej biedy nič povzbudivého. Vo vzduchu však visí celkom zreteľné napätie. V kuchyni niet naraz dosť miesta a okrem toho je tu dosť dusno a teplo. Otvára dvere. Zvonku vovalí sa surový chlad a všetko náhle stuhne v mrazivej hrozbe.
    Chlap zapletá kôš. Žena utiera riad a obaja cítia, že sú si vzájomne nepohodlní, akoby sa boli stretli na zakázanej ceste, akoby sa pristihli pri úmysle vykonať ten istý zlý čin a teraz sa hanbili podívať sa jeden druhému do očí.
– Spomenuli ste, že ste tu mali známeho. Azda ešte žije niekto z rodiny.
    Neobrátila sa k nemu, keď to vyslovila, lebo vedela, že to, čo povedala, môže sa zdať, akoby ho vyháňala. Iste to vyslovila len preto, aby mu pripomenula, že už môže ísť. Ale nepozrela pritom na neho, aby nemusela vidieť zahanbenie. Jeho prítomnosť privádzala ju na myšlienky o jej prvom mužovi, ktorý je màtvy. A netreba rušiť pokoj màtveho. Mala svojho muža rada a rada by mu dala viac, keby jej ho vojna nebola vzala z náruče. Nemôže predsa za to, že ho ľúbila krátko a že potom prišlo šťastie z druhej strany. Pravda, žiadala, aby ho úradne vyhlásili za màtveho, ale iba preto, lebo jej notár tak poradil. Áno, poznala už vtedy toho druhého. Pomáhal jej pri gazdovstve a mala ho pri sebe v posteli. Ale či to nerobili všetky ostatné, ktorým sa mužovia nevracali z vojny? Istotne, tak to bolo správne. Vtedy možno ešte pochybovala o tom, no dnes ju presviedča všetko, kam sa podíva, že tak to bolo správne. Gazdovstvo by bolo spustlo a ona by bola vyhasla bez úžitku.
    To všetko sú myšlienky, ktoré sa im daromne pletú hlavou, lebo vec je dávno rozriešená. Vedia to obaja. On i ona. Zbytočne je čakať i na toho druhého. Nemôže mu povedať nič, čo by on už dávno nevedel. Žije s ňou predsa dlhšie, ako žil on. Usporiadal iste všetko práve tak dokonale, ako chcel (ale nestihol) usporiadať i on sám. Dopletie teda kôš a pôjde o dom ďalej. Všade sa nájde deravý kôš, rozbitý hrniec, ktoré treba poreparovať.
– Hej, – vraví, – mal som tu známeho. Ale z jeho rodiny niet už nikoho.
Mohol by doložiť: „Žena sa vydala po druhý raz, dieťa umrelo na španielku a jeho vyhlásili za màtveho.“ Ale tým by sa všetko pokazilo.
Berie teda barlu pod pazuchu, napraví si tanistru na prsiach a podíva sa ešte na ženu.
– Zdraví ostaňte.
    Mädlí čiapku v prstoch, chce ešte čosi riecť, za čosi poďakovať, o čosi poprosiť. No všetko je strašne vzdialené, nedostihnuteľné a nie dôležité. Žena sa za ním díva nemo a meravo. Odchádza človek, ktorý jej zaplátal kôš a doniesol niklové hodinky od màtveho muža. Naplnila mu za to tanistru múkou a zemiakmi.
    A von svieti slnko, osuheľ sa zdvihla, vzduch je zas priezračný a nebo sa prívetivo nakláňa k tvári človeka spravodlivého.

Dobroslav Chrobák