Mušky mi tancujú na nose, očiach, ušiach, ústach. Žeriem ich. Takto vynášame prvú várku batohov asi kilometer od brehu, na hranicu lesa. Držím sa Sašu a tvoríme prvú dvojicu. Saša má obuté ťažšie topánky a ja rybárske čižmy, čo ináč rusov celkovo pobavilo. Len čo sa vnoríme medzi stromy začali bariny. Tu sa mi stala veľká hanba. Saša musel trošku špekulovať vo svojej obuvi aby vykľučkoval suchý, ale ja hrdý na svoju som mu naznačoval, že ho prenesiem na chrbte. Aký som to len naivka! Saša si samozrejme poradil sám nedbajúc na moje ponuky. Zato však ja som uviazol v blate, v polohe kde som stratil rovnováhu. Ktomu slabý výkrik. Ten stačil, aby sa Saša otočil a videl ma ako šermujem ručičkami. Hanba, potupa! Že na chrbát! To by teda dopadlo. Neviem či sa mi neskôr podarilo získať svoje meno späť, hoc som sa o to po celý čas usilovne snažil. To vie iba Saša. Vynoríme sa z lesa, stúpame po lúke hore k hranici ďalšieho. Mušky tu zrejme prežívajú svoj orgazmus. Sú šialené. Saša si dáva dole svoju šatku, uviazanú ako motorkár a zakladá si klobúk s moskytierou. Čo však ja? Hrám stále hrdinu, ktorý sa vzdal moskytiery v prospech Aľjony. Za to však musím poďakovať Janovi. Skúšam aspoň napodobniť Sašu s Maximom a uväzujem si košeľu okolo hlavy ako oni šatku. Neviem. Les, kde skladáme batohy už nekončí po pár sto metroch, no tiahne sa neskutočné kilometre do nekonečných diaľok tajgy. Fráza, ale pravdivá. Neopísateľná, ale precítiteľná. Spiatočnú cestu k rieke Saša už nevedie cez prvý les s močiarom, ale ho poctivo obchádzame po lúke. Tu som prišiel na to ako sa zbaviť mušiek. Rozbehol som sa dole lúkou a milý „hnus“ si mohol trhnúť. Lúka skončila a s ňou aj moja radosť. Vrátili sme sa k brehu, k dievčatmi navarenému obedu, aby sme po čase pobrali všetky ostatné veci a vydali sa hore do lesa za prvou várkou. Je veľmi teplo, kvôli „gnusu“ sme pozapínaní až po krk, hlava a uši uviazané pod hrubou košeľou. Pot sa leje po celom tele, šuštiaky mám prilepené na koži a všetka táto tekutina končí vo vysokých čižmách. A ešte raz a znovu „gnus“. Báza je vzdialená necelých 5km pochodom po lesnej ceste. Trasu však musíme absolvovať dvakrát pre množstvo materiálu a tak sa nám nazbieralo dobrých 20km. Druhú cestu som sa však rozhodol absolvovať v inej obuvi. V sandáloch. Saša nám však zakázal, naozaj zakázal, chodiť s bosými nohami. Dôvodom sú kliešte, ktoré sa tu vyskytujú v hojnom počte a ich percento prenášania infekcie ( encephalitída ) je vraj 80%. Musím sa podriadiť a tak si nadievam ponožky darované Elenkou Hipmanovou, a až potom sandále. Vraciame sa z bázy po ostatné batohy a začína pršať. Zdá sa mi, že sa chovám dajako opačne. Je teplo – chodím vo vysokých čižmách. Prší – chodím v sandáloch a ponožkách. Čo si len o mne pomyslia? Keď je za nami transport materiálu rýchlo ešte zotneme Sašom vybratý suchár a po 2m kusoch ho postupne nanosíme do bázy. Čo je vlastne báza? Dva domce, dajme tomu drevenice. Jedna je služobne staršia, ale zasa útulnejšia. V nej sa ubytovali Rusi. Druhá je mladšia, využívaná ako jedáleň a spoločenská miestnosť. Tu sme dostali miesto my. Traja mladíci sú spokojní, ale Jano špekuluje. Rozhodne sa spať s Rusmi. Existuje však ešte aj tretia časť bázy, ktorej sa prikladá veľký význam. Je to baňa. Pravá ruská baňa. Okolo nej sa krútilo neuveriteľne veľa vecí a aj ľudí. O tom však neskôr. Po večery nasledovala malá slávnosť. Saša oslavoval 40 rokov. Boli sme tým prekvapení, vôbec sme niečo podobné neočakávali. Neviem či sa u nás nájde človek, ktorý by tento sviatok trávil s neznámymi ľuďmi ( prvý krát sme sa videli na letisku ) a rodinu by nechal o dobrých 600km inde. Pomaly aj začíname chápať prečo sme mali toľko batožiny. Popíjame vodku a koňak, Inga darovala tortu ( ! ), sme v tajge, v pustatine. Na stole uhorky, ryby, saláma ( slovenská, od nás ), cukríky, sucháre. Obdarovali sme Sašu hlúposťami ako mydlo, žuvačky, vonná tyčinka, verzatilka. Každý sa snažíme k svojmu darčeku pripojiť vtipný komentár či prianie. Nakoniec ostávame traja spolu so Sašom vo veľmi nekonvenčnom rozhovore. Všetko však má svoj koniec a tak sme sa museli aj mi rozísť do postelí. Nechávame na svojom domci otvorené dvere po vzore hipmanovcov a uľaháme spať. Ja celkom nahý, v drevenice je naozaj teplo, a bez žiadnych problémov spíme až do rána. Žiadny „gnus“ ani komáre, pokoj. Na ráno majú Rusi špeciálnu procedúru alebo skôr obrad. Existuje služba čo vstáva skôr, aby nachystala raňajky a podobne. Tak ako u nás. Tu však služba budí ostatných špeciálnym spôsobom: „Dobré ráno, tu je tvoja káva alebo chceš čaj? Budeš mlieko, cukor?“ To sú slová na prebudenie! Potom niekoľko minút na vypitie nápoja, samozrejme v posteli a spacáku. Prvý krát som si to mohol vychutnať hneď na Janovi s Petrom. Káva bola dobrá čo sa však o pohánkovej kaši už povedať nedalo. Pri stole sa obzerám po Rusoch a ani jeden nedojedol. Tvrdia, že je výborná, že si ju dojedia neskôr. Pri obede kaša ešte stále stála na svojom mieste. Časť z nej si vypýtam do boršču, dostanem ju a zisťujem, že po poriadnej robote chutí všetko. O cukríku nehovoriac. Celé doobedie sme sa starali o drevo. Saša a Maxim s veľkou obojručnou pílou spilujú jeden strom za druhým a porcujú ich na 2-3m kusy, ktoré potom odnášame do bázy. Aby to nebolo len tak ľahké jednotlivé kusy vážia 80-90kg. Čert vie či ide o bežnú ruskú mieru, alebo špecialitu pre nás? Zatnem zuby a bez slov a pomoci iných ich nosím, pokiaľ Saša nepovie „chvátit“, dosť. Nasleduje spracovanie do konečnej podoby resp. klátik na hipmanovskú mieru a určite skončia v „bani“, ktorá nás ešte dnes večer čaká. Za poctivú prácu sa však dočkám aj sladkej odmeny. Pred večerou ukončíme prácu a dostaneme spolu s Maťom povolenie na odchod z bázy na jednu celú hodinu! Ideme na ryby. Saša zhotovil udicu z 3m prútu špeciálne pre nás. Nevravím, že sladká odmena? Na silon háčik s muškou a plavák. Do ruky pre bezpečnosť niečo ako fakľu. Vraj pri stretnutí s medveďom.