Podzemie pod vežami - živá expozícia pre verejnosť

Jaskyňa pre turistov


Medvedia štôlňa - staré banské dielo 
spristupnené pre verejnosť


miesto kde sa oplatí zastaviť.
Sprístupnená jaskyňa Zlá diera na území Prešovského okresu, pri obci Lipovce
Hudba podľa môjho gusta!
www.raftingadventure.sk

www.dobrodruh.sk

Już od 1989 r. firma Air-Sport  
dzięki swoim skrzydłom ułatwia adeptom latania poznanie piękna trzeciego wymiaru – powietrza
www.extreme-sports.lt
www.klubpratel.wz.cz
www.4d.sk
Jaskyniarsky klub Strážovské vrchy


Odporúcané stránky:
www.esperanto.sk
www.welzl.cz www.galeriaslovakia.sk
www.volny.cz/mongolia
www.vlasta.org
www.vanek.4d.sk



Inzercia


Za pokladmi zeme, Moskva 1963, časť 1.
Ing. Ján Tulis 
[07.06.2006, 10046]

Boli sme štyria, budúci geológovia. Kto je geológ, nie je potrebné vysvetľovať. Ale predsa sa zmienim o geológoch, pretože mnohí majú o nich predstavu asi takúto: „Geológ-to je vlastne turista s kladivkom v ruke a s batohom na chrbte.




ZA POKLADMI ZEME

Tak túlajúc sa okolo vrchov vysokých,
Noc je krátka pri svetle ohňa,
Viac než pol života geológ strávi,
Tam,kde nestúpila ľudská noha.

CESTA NA VÝCHOD

Po svete sa nie málo nachodíme,
Bývame v stanoch,zemľjankách,lesoch
. Poznávame horniny,vrty vàtame,
S kladivkom sa predierame v horách.
Nie málo nocí bezpokojných,
Pri nočnom ohni prebdieme.
Nie málo po bezcestí chodíme,
Jazdíme,plávame a prechádzame.

120HODÍN NA KOLESÁCH

Boli sme štyria, budúci geológovia. Kto je geológ, nie je potrebné vysvetľovať. Ale predsa sa zmienim o geológoch, pretože mnohí majú o nich predstavu asi takúto: „Geológ-to je vlastne turista s kladivkom v ruke a s batohom na chrbte. Driape sa po skalách. Každý kameň mu prekáža a musí do neho niekoľkokrát udrieť, kým sa nerozsype. Potom niekoľko kúskov prezrie, ba i pod lupou ich prezerá. Niekedy si z tých kameňov jeden, alebo dva položí do batohu, ale obyčajne ich zasa všetky odhodí a pokračuje v ceste ďalej.“
Ale to čo skúsi pri svojej práci geológ, o tom má málo ľudí správnu predstavu. Koľko rôznych ťažkostí, neočakávaných romantických i neoromantických príhod ho stretá. Príroda nepozná žarty. Alebo Ty ju alebo ona Teba pokorí. A toto práve platí o sibírskych geológoch. To sú vlastne prvý ľudia, ktorí sem prinášajú známky života, objavujú nekonečné bohatstvá, prenikajú do záhad a tajomstiev prírody. Začiatok bol veľmi jednoduchý. Ponúkli sme sa Výskumnému ústavu geologického prieskumu na práce vo výprave, ktorá sa pripravovala na geologické práce do Východnej Sibíri. Po niekoľkých dňoch vybavovania formalít sme sa ocitli na Jaroslavskom nádraží v Moskve. Na vagónoch sa beleli tabuľky s nápisom: MOSKVA-CHABAROVSK .Naskočili sme do vlaku a päť dní nás sprevádzal ťukot kolies vagóna. Už si myslíš, že to nebude mať konca. Nos máš prilepený na skle okna. Pred Tebou pomaly ubieha nekonečná rovina Sibíri. Až na štvrtý deň sa okolie začína trochu vlniť a pred Irkutskom už kopce dostávajú opravdový horský ráz.IRKUTSK-železničná stanica. Oznamoval nám nápis na budove, keď sme vystúpili z vagónu. „Konečne“ vydýchli sme si „sme na mieste“. Ale nie. Iba naša cesta vlakom sa skončila.
IRKUTSKÉ HOTELY

Dnes Vám letenky vydať nemôžem. Je sobota. Pracovný deň skončil. V učtárni už nikoho niet, príďte v pondelok, chrlila zo seba slová pokladníčka vo výdajni leteniek. Začína nám to pekne. To sa dalo čakať, hundral Vlado. „Asi dopadneme ako tí u Chlumce“, poznamenal Zvonko, „dva dni tu tvrdnúť“. “Čo by sme tvrdli, nájdeme si niekde nocľah, zajtra je nedeľa, pozrieme si Irkutsk, Bajkal a je to v suchu“ ,utešoval nás Juro. Ono sa to ľahko povie nájsť nocľah. Ale kde ho hľadať. Pomalým krokom sme sa dotiahli k veľkej bielej budove, zo všetkých strán ohradenej lešeniami. No pochopiteľne-generálna oprava. Okolo pobiehali murári a robotníci. Keby sme našli aspoň strážnika. Ale nikde po nich ani stopy. Už si ani nepamätám, kto nás poslal do „Domu učiteľov“, v ktorom zriadili dočasnú nocľaháreň. Obsadené. Sme zase tam kde sme boli. Ešte sme to skúsili u niekoľkých chodcov, aby nám po radili kde je ešte nejaký hotel, ale všetko skončilo bezúspešne. Nikto z nich o žiadnych hoteloch nevedel. Náhodou sme natrafili na poštu. K nášmu prekvapeniu pri vchode nás stretla žena v uniforme. Stručná správa a zasa sme šlapaji irkutské ulice. Prišli sme ku štadiónu. Dalo nám to chvíľu práce až sme za rohom, kde sú šatne pre hráčov, objavili nápis: „Všetko obsadené, miesta niet. „Nevadí. Ešte je nádej, že niečo nájdeme. Prišli sme na hlavnú ulicu. Neuveriteľné. Pred nami stál strážnik. Juro sa rozbehol k nemu. Rýchle sa vrátil a nevedel či sa smiať a či nadávať. Strážnik nebol miestny, bol v Irkutsku iba na návšteve. Až k večeru sa nám podarilo nájsť hotel „Baník“, kde naše trampoty skončili. Po malej úprave sme vyrazili znovu do ulíc. Trochu sa posilniť a prezrieť si večerné mesto.

PRVÉ ZNÁMOSTI

Vošli sme do reštaurácie „Bajkal“. Naše výzory pravda neodpovedali sobotňajšiemu večeru. Okolosediaci hostia si nás dosť udivene prezerali. „Je to miesto, prosím Vás voľné?“ obrátil sa k nám starší muž. „Prosím nech sa páči“ „Ïakujem.“ Jeho pohľad chvíľu blúdil po nás.Z nášho rozhovoru zistil,že sme cudzinci.Za niekoľko minút bol už rozhovor v plnom prúde. „No,jedno leto sa to dá pretrpieť.Bol som tam sedem rokov.Robil som šoféra a jazdil som na Vaších Tatrách.Výborné mašiny.V 60° mrazoch som robil dvojtisíc kilometrové túry.Bolo to strašné.A v lete je to ešte horšie.Ob rovské množstvo komárov a mušiek privádzajú človeka na okraj šialenstva......Neholte sa proti komárom je to dobré.Nebudú Vás tak štípať.Keď začne pršať,tak tomu niet konca.Ani leto neuvidíte a už je zima.Tam je rezké kontinentálne podnebie.Tajga je plná divej zvery.Hlavne na medveďov si dajte pozor.Ľudia sú rôzni.Veľmi málo sa ich odtiaľ vracia.Obyčajne sa poddajú alkoholu a to už sú stratení ľudia.Čo zarobia to prepijú.Zachránil som sa iba tým,že som bol kedysi aktývnym športovcom.Na alkohol som si ani tam nezvykol a nakoniec sa mi podarilo po prepustení dostať sa odtial.Nakoniec to uvidíte sami.Veľa šťastia.A vráťte sa zdraví.Do videnia!“ Skončil rozprávanie náš prvý známy v tomto kraji a stratil sa medzi stolami.Mlčky sme sa pozreli jeden po druhom. „Vydržali to iní,vydržíme to i my.Nakoniec ideme tam dobrovoľne.Žiadne strachy.Raz sme sa na to dali,tak to dorazíme do konca“,snažil sa nás povzbudiť Vlado, „dobre že sme sa s ním stretli. Aspoň vieme čo nás čaká......“

NA PONORNÝCH KRÍDLACH

V nedeľu ráno sme sadli do autobusu smerom k priehrade na Angare. Prehradená rieka tu vytvorila 70km dlhé jazero. Hladina vody sa vyrovnala s hladinou Bajkalského jazera. Od priehrady jazdí loď na ponorných krídlach, ktorá nás doviezla asi za 40minút na Bajkal. Rýchlosť dosahuje asi 70km/hod.Vyšli sme na breh. Horský veniec okrútil dookola Bajkalské jazero ,tak ospevované a opradené legendami. Áno sú tu svoje zvláštnosti, svoja krása. Voda priehľadná ako kryštál. Do dvadsať metrovej håbky vidieť na dno. Rozišli sme sa po brehu a každý dychtivo pásol oči po okolí, aby si odniesol čo najviac dojmov,aby si zrovnal to čo počul so skutočnosťou. Nakoniec sa s povzdychom vrátia ku skutočnosťou a zašepkáš si: „Je to tu opravdu krásne. “Večer sme sa vrátili do Irkutska.

PRISTÁVAME NA BREHU CHMÚRNEJ RIEKY

V pondelok ráno naša cesta viedla na letisko. V krátkej dobe sme mali letenky v rukách. Odlet nasledoval v utorok ráno. Samozrejme ako to vždy býva, ráno sa počasie zhoršilo a tak sa náš odlet asi o šesť hodín oneskoril. Nakoniec predsa sme nastúpili do lietadla. Posledné pohľady na Irkutsk a lietadlo nabralo smer na severo-východ.Za chvíľu nám z dohľadu zmizli posledné dediny a polia okolia Irkutska. Štyri hodiny sa pod nami prestierala nekonečná, hlboká sibírska tajga so zasneženými vrcholcami. Ohliadneš sa a okrem lesov pod sebou a oblohy pod sebou nevidíš nič. Na chvíľu dostaneš stiesnený pocit, ale hneď sa spamätáš a v duchu sa oddáš výmyslom ľudského rozumu a rúk.Po štyroch hodinách nám hučanie v ušiach oznámilo, že náš let končí. Dole bolo vidieť iba úzku dolinu s riekou, na jednom z brehou prilepených k stráni hàstka drevených domkov. Majstrovské pilotovanie lietadla v úzkej doline od jednej stráni k druhej,už si myslíš,že zavadí krídlom o stromy, vyrovnanie a lietadlo si s menšími nárazmi sadlo na úzky pruh zeme pozdåž rieky. Na jednom konci letiska domček-letištná budova s niekoľkými anténami. Pri vchode hrstka zvedavcov,kto priletel,komu sa zachcelo okúsiť ich tvrdého života? Pochopitelne nás nik nečakal. „Chvíľku si oddýchneme a pôjdeme ďalej „navrhol Vlado. „Kto vie ako je základňa výpravy ďaleko“,zaujímalo Zvonka. „Niekedy jazdí autobus z letiska do mesta“,poznamenal ktosi z domácich.Zobrali sme svoje batohy a vyšli na ulicu. „Mali by sme sa spýtaťako je to ďleko“navrhol Zvonko,ktorý mal kufor najťažší. „Veď vidíš, že je tu iba jedna ulica, ktorá vedie do stredu mesta a tam sa spýtame“,odvrkol mu ktosi z nás.Áno,jedna ulica,celá zablatená,iba po kraji sa tiahol úzky vyšliapaný chodník. „Pozrite nadchol sa Juro“,i železnicu tu majú. Je to iba úzkokoľajka,ale i to je viac ako obyčajná cesta.To je príznak,že predsa to nie je tak zaostalý kraj ako sme si mysleli.“Železnica-70km dlhá-slúži i cestou pre peších.Tých vlakov cez deň tu prejde málo.Asi za pol hodiny sme prišli na križovatku,ktorá slúži súšastne i námestím.Tu sa ničím nelíšilo od ostatného mesta.Zabočili sme do prava po strmo stúpajúcej ulici a za pár minút sme boli na základni.Krátke privítanie a zoznámenie.Uložili sme si veci,oddýchli trochu a vyšli si obzrieť mesto.Bodajbó je 1794km vzdialené od Irkutska na severo-východ.Prístav na rieke Vitíme.Má okolo 30tisíc obyvateľov.Vzniklo v minulom storočí.Jeho vznik podmienili bohaté ložiská zlata,ktorým sa slávi ďleko za hranicami kraja.No toto zlato bolo tiež príčinou častých vrážd,zbíjania a zvrhlého morálneho života.Zlatá horúčka dosiahla svoje.Koľko ľudí bolo ozbíjaných,zavraždených,koľkí v nádeji rýchle zbohatnúťvrhali sa do náručia tajgy a vracali sa sklamaní a ešte chudobnejší ako predtým alebo sa vôbec nevracali.Iní,ktorých stretlo „šťastie“a špekulovali,rýchle bohatli a dostávali sa do nadvlády nad ostatnými.Vyvrcholením nad honby za bohatstvom bol v r.1912 tzv. „Lenský rostrel“kedy bolo usmrtených vyše 100baníkov zlatých baní,štrajkujúcich proti hnilému mäsu,ktorým ich podnikatelia kàmili.Na druhý deň nás pozvali do kancelárie výpravy. „Vy traja pôjdete do Voroncovky. A vy“,ukázal na Vlada, „pôjdete na Svetlý.“ „Ale veď mi dvaja sme boli určení k V.V.“ohradil som sa.Naproti nám sediaci hospodár a účtovníčka sa na seba významne pozreli. „V.V. tam už niet a vedúci je A.K.“presvedčovala nás účtovníčka. „Večer sadnete na loď a zajtra budete vo Voroncovke“.Vyšli sme s kancelárie s otáznikom v hlave.Čo sa stalo,prečo je tam iný vedúci,prečo sa tak pozerali jeden po druhom?Nespokojnosť v nás rástla.Asi sa stalo niečo nepríjemné.Ako by sme to cítili.Nakoniec k večeru sme sa dozvedeli,že V.V. sa utopil.Výprava je utáborená na ostrove pri Vitíme.Loď sa im zlámala a teraz im zostala iba malá loďka. Hladujú,nemôžu sa z miesta pohnúť atď.-takéto správy nám doliehali do uší.


Komentáre k článku - fotogalérii / Comments to the article - photo gallery: 0x



Pridajte Váš komentár / Add Your comment
Name:
Text:
 

Žiadny html kód nie je povolený / No HTML is not allowed.