Podzemie pod vežami - živá expozícia pre verejnosť

Jaskyňa pre turistov


Medvedia štôlňa - staré banské dielo 
spristupnené pre verejnosť


miesto kde sa oplatí zastaviť.
Sprístupnená jaskyňa Zlá diera na území Prešovského okresu, pri obci Lipovce
Hudba podľa môjho gusta!
www.raftingadventure.sk

www.dobrodruh.sk

Już od 1989 r. firma Air-Sport  
dzięki swoim skrzydłom ułatwia adeptom latania poznanie piękna trzeciego wymiaru – powietrza
www.extreme-sports.lt
www.klubpratel.wz.cz
www.4d.sk
Jaskyniarsky klub Strážovské vrchy


Odporúcané stránky:
www.esperanto.sk
www.welzl.cz www.galeriaslovakia.sk
www.volny.cz/mongolia
www.vlasta.org
www.vanek.4d.sk



Inzercia


Od prameňov Ussuri po kamčatské vulkány, Karpaty-Infopress, Bratislava 2006
doc. PhDr. Svetozár Krno, CSs. 
[19.08.2006, 10056]

Ukážka z pripravovanej knihy, ktorá vyjde koncom jesene




podkapitola: Karélia – sestra Fínska

Z prístavu Rabočeostrovsk pri meste Kem odchádza cez víkend loď na Solovecké ostrovy, ktoré preslávil kláštor, postavený začiatkom 15. storočia, kde zriadili po poltisíročí smutne známy stalinský gulag. Životné osudy sem zaviali aj Vladimíra Krivoša, rodáka z Vrbického Huštáku (časti Liptovského Mikuláša), ktorý ovládal štyridsaťjeden cudzích jazykov, z toho dvadsaťšesť aktívne. Keďže tohto výnimočného Slováka poznáme málo, nakrátko sa pri ňom zastavím. Jeho otec Ján zakladal Maticu slovenskú, pracoval ako obchodník a richtár. Matka, Zuzana Pálková, pochádzala z bohatej garbiarskej rodiny. Vladimír Krivoš bol z jej strany bratrancom Dušana Makovického, osobného lekára Leva Nikolajeviča Tolstého. Záujem o rakúsko-uhorskú monarchiu stratil, keď ho vyhodili z diplomaticko-vojenskej Orientálnej akadémii vo Viedni. Podľa oficiálnej verzie sa nevhodne správal počas krátkeho rozhovoru s cisárom Františkom Jozefom I., ktorý školu navštívil v roku 1886.
Krivošovi neostávalo nič iné, ako študovať v Peterburgu. Keď súčasne skončil dve fakulty, bál sa vrátiť domov. Veľmi sa o neho zaujímali rakúsko-uhorské bezpečnostné úrady. Ostal pri brehu Nevy, vstúpil do štátnych služieb, získal ruské občianstvo, neskôr aj šľachtický titul a slušný majetok. Stúpal po spoločenskom rebríčku, ale aj tak ho tunajšia moc podozrievala. Nezabudol pritom na rodnú zem, prekladmi ruskému čitateľovi sprístupnil slovenské piesne a básne Svetozára Hurbana Vajanského (napr. Herodes), Jána Kollára a Sama Chalupku. Vajanského zbierka Tatry a more sa dožila viacerých ruských vydaní, ktorých celkový náklad mnohonásobne prevýšil slovenskú verziu.
Priateľ Albert Škarvan ho zoznámil s Levom Nikolajevičom Tolstým. Obaja sa patrili spočiatku k presvedčeným stúpencom  svetoznámeho ruského spisovateľa, ktorý odmietol prijať Nobelovu cenu. Cárske úrady po čase Škarvana vypovedali, na čo sa na istý čas usadil v Londýne. Pri Temži organizoval tolstojovskú komúnu, ktorú navštívil aj Krivoš. Neskôr obaja začali obľúbeného autora Vojny a mieru kritizovať, čo huštácky rodák vykreslil v hre Tolstojovec.
Krivoš postavil v roku 1893 základné kamene modernej ruskej stenografie. V roku 1906 založil a začal viesť stenografickú kanceláriu štátnej dumy (ruského parlamentu) a cársku knižnicu v Zimnom paláci. Prijal aj funkciu tajného radcu cára Mikuláša II. V apríli 1915 ho v generálskej hodnosti, keď pôsobil v štábe generála Nikolaja Vladimiroviča Ruzského a Alexandra Alexandroviča Brusilova v haličskom Sambore zatkli, mesiac držali vo väzniciach v Ľvove, štyri v Peterburgu, potom ho odviezli bez súdu ako údajného špióna na Sibír. Dva a pol mesiaca strávil ako vyhnanec v dedinke Kačug, pri hornom toku Leny. Potom ho premiestnili do Irkutska, kde sa podieľal na príprave miestnej univerzity.
Po októbrovej revolúcii ho povolali ako odborníka na ministerstvo zahraničných vecí. Na požiadanie Lenina štylizoval v angličtine a francúzštine známu nótu západným veľmociam o skončení vojny. Pomáhal pri projekte GOERLO, vyučoval na vojenskej akadémii cudzie jazyky. Vážne rozmýšľal o návrate na Slovensko. Brat Ján mu bez jeho vedomia poslal československý pas, čo sa stalo zámienkou, že ho v apríli 1923 zatkli. Osem a pol mesiaca strávil v povestnej Lubianke, kde napísal dvanásť balád, tri historické drámy a štyri veselohry. Raz požiadal náčelníka väznice, aby ho preložili do niektorého tábora. Na otázku: A kam? odpovedal, že najradšej na Solovecké ostrovy, kde už sedel jeho priateľ moskovský pop Aleksej, ktorý neskôr po návrate z vyhnanstva pôsobil na najvyššom poste pravoslávnej cirkvi štyridsať rokov.
Krivoš prežil zimu v karelskom mestečku Kem, ktoré leží na pol cesty medzi Peterburgom a Murmanskom. Na Solovky ho odviezli až na jar nasledujúceho roku, keď sa ľady na Bielom mori začali topiť. V roku 1925 došlo k istému uvoľneniu, keď popravili brutálneho náčelníka tábora, alkoholika Alexandra Nogteva. Na jeho miesto nastúpil prijateľnejší Lotyš Eichchamns. A ten aj pod tlakom svetovej verejnosti a kultúrnych dejateľov, vrátane Maxima Gorkého, ktorý ostrovy navštívil, uvoľnil režim. Krivoš si našiel aj čas pre seba. Vyučoval cudzie jazyky, mal k dispozícii loďku aj kočiša. Viedol hydrometeorologickú stanicu, majákovú službu na Bielom mori a komisiu pre výskum flóry a fauny. Lovil vtáky, ryby a hľadal minerály. Jeho výskumy vytvorili základ Múzea severu v Archangeľsku. Založil tri orchestre, dirigoval, hral na husle, flautu a bubon. Šéf sovietskej diplomacie Jurij Vasilievič Čičerin mu poslal na posúdenie prvé kapitoly knihy o Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi. V lete ho na dva týždne navštívil syn Roman, ktorý spolu s bratom, strýkom a československým veľvyslancom v Moskve Bohdanom Pavlù orodovali, aby sa dostal na slobodu. Osudy liptovského rodáka môžu vyvolať falošné ilúzie o Solovkách. Krivoš o tienistej stránke nedobrovoľného pobytu nehovoril. Reportáž, ktorú napísal o tábore, ostala kdesi na neznámom mieste v rukopise. V tlačiarni soloveckého tábora mu vyšli iba básne. Sám o sebe hovoril, že bol „prominentným áreštantom.“ Skúsenosti Alexandra Solženicyna z päťdesiatych rokov minulého storočia boli podstatne krutejšie.
Keď sa v októbri 1928 Krivoš vrátil z vyhnanstva, pracoval na ministerstve zahraničných vecí. Po ôsmich rokoch odišiel do dôchodku. Zomrel na začiatku druhej svetovej vojny v baškirskej metropole Ufa, kam ho evakuovali. Do konca dobrodružného života cestoval, ale spravidla nedobrovoľne pod tlakom vonkajších okolností.
V posledných rokoch Solovecký kláštor rekonštruujú. Dnešné ostrovy priťahujú pútnikov, turistov i intelektuálov z veľkomiest, ktorí tu trávia celé leto a meditujú. Medzi nimi sa objavujú aj dobrodruhovia z Čiech. Našej verejnosti priblížil súčasnú tvár Soloviek zakladateľ Klubu Svena Hedina Ivo Dokoupil, bývalý Pražan žijúci v tichých Orlických horách.
Biele more s Onežským jazerom spája Cárska cesta, ktorú stavali na príkaz Petra I. v roku 1702 počas rusko-švédskej vojny, roľníci patriaci pod solovecký kláštor. Pozemná komunikácia pretína lesné močiare a nespočetné rieky. V roku 1933 vedľa nej postavili Bielomorsko-baltský kanál, ktorý zmenil Krajinu neplašených vtákov. Nová stavba inšpirovala Prišvina k románu Osudareva doroga (Cárska cesta).
Z Petrozavodska pravidelne plávajú lode cez Onežské jazero na plochý ostrov Kiži. Nenápadný kúsok zeme, ktorý zachytil máloktorý atlas, v 14. storočí osídlili Novgorodčania. Neskôr ním prechádzala dôležitá cesta, stal sa aj strediskovým sídlom stotridsiatich ostrovných osád a miestom, kde sa pravidelne konali jarmoky a veselice. Názov pochádza z karelského kižat, čo znamená ľudové hry. V roku 1960 na trávnatom ostrove vybudovali skanzen severoruskej ľudovej drevenej architektúry. Chrám Premenenia Pána (Preobraženskaja cerkov) postavil majster Nester v roku 1714 z voňavých borovíc bez jediného klinca. Tradičnú osembokú svätyňu, vysokú 37 metrov, krášli 22 cibuľovitých veží, usporiadaných do pyramídy. Kostol Zmàtvychvstania Lazara, pochádzajúci z druhej polovice XIV. storočia, patrí k najstarším zachovaným dreveným stavbám na území Ruska. Spisovateľ Konstantin Paustovskij nazval stavby, obkolesené Onežským jazerom, „našou drevenou Florenciou“. Podobné múzeum pod otvoreným nebom vzniklo na skalnatom ostrove Varlaam v Ladožskom jazere, ktorý po stáročia obývali samotárski mnísi.

podkapitola: MEDVEDIE RODINY

Z morského prístavu v Nachodke som nasadol s Petrom Holúbkom na rozheganý autobus. Cez banícke mesto Partizansk sme sa pustili údolím do srdca hôr. Na serpentínach pod Lazovským sedlom šofér zastal. „Mašina zlamalas,“ povedal, akoby sa nič nestalo. Ani cestujúci sa necítili prekvapení. Iba my sme sa začali mrviť. Vodič si s poruchou našťastie dal rady. A tak sme pokračovali po štrkovej ceste, širokej ako autostráda, po ktorej prejde niekoľko automobilov denne. Konečnou zastávkou bola drevená dedinka Lazo. Za jej domami sa začína nekonečný les.
Pri poslednej chalúpke krútil miestny Kórejec hlavou: „Chlapci, kam ste sa vybrali? Veď brusnice sme už dávno vyzbierali. A na tých, čo nenašiel človek, pochutili si medvede.“ Nekonečná tajga v posledných rokoch dosť osirela. Ruskí turisti, ktorých doma trápia existenčné problémy, prestávajú myslieť na expedície. Členovia klubu Sichote-Aliň chodia, hoci majú za sebou letné aj zimné výpravy na Kamčatke, Čukotke alebo Altaji, posledné roky do lesa prevažne z praktických dôvodov. Zbierajú lesné plody, huby a lovia ryby.
S Petrom sme boli odkázaní iba sami na seba. V údolí nad dedinou sa tiahne burinou zarastené pole. Všade sa šírila vôňa pestrých kvetov a cvrlikanie hmyzu. Za lúkou zemitú cestu objíma listnatá tajga, kde rastie veľa podobných druhov ako v Karpatoch. Ale stromy sú tu väčšie, bujnejšie a zdravšie. Často obchádzame orech mandžuský (Juglans mandschurica), ktorý sa podobá na grécky. Jeho plody majú však hrubšiu škrupinu. Koľaje po traktore sa skončili rýchlo a ani úzky chodník netrval večne. Kade ísť ďalej? Spod korún stromov niet nijakého výhľadu, les vyzerá každým smerom rovnaký. Veľké listy a husté konáre spôsobujú aj na pravé poludnie mierne šero. Slabá mapa, kompas a výškomer vždy nepomôžu. Neviem, koľko by sme sa lopotili, keby sa za stromom neobjavil Jurij Sundukov, ruský zoológ, ktorý išiel hľadať chrobákov a bez veľkých slov sa k nám pridal. V spleti lesného labyrintu sa pohyboval suverénne.
Prekvapili nás široké vedomosti človeka, ktorý neprekročil hranice bývalého Sojuzu. Poznal knižky Miroslava Zikmunda a Jiřího Hanzelku. Viac ráz sa nás pýtal, aký je rozdiel medzi Čechmi a Moravanmi.
Pre starým bútľavým topoľom zastal. „Tu prespal zimu čierny medveď. Cez korunu vliezol dnu, čo sa mu stalo osudným. Pytliaci ho našli podľa inovate. Toľká masa živého tvora vyžaruje teplo aj za treskúcich mrazov.“
Potom ukázal na vysekanú dieru vo výške našich oči. „Tu ho, chudáka, usmrtili a potom kladkostrojom vytiahli zvnútra stromu.“
Robert Kagan, bývalý poradca a tvorca za hraničnopolitického volebného programu Georga Busha, mladšieho, vo svojej knihe Labyrint sily a raj slabosti (Lidové nakladatelství, Praha 2003) píše metaforicky o patáliách muža, ktorý sa ocitol v lese, kde na neho číha dravá zver. Podľa autora nestačí, aby si vzal iba nôž. „Ak by bol vyzbrojený zbraňou, nemusel by riskovať, že ho medveď nájde a roztrhá, ale sám zneškodní medveďa oveľa skôr.“  (s. 40) Alexander Vondra, bývalý český veľvyslanec v USA, v úvode spomínanej práce ide ďalej. Zamýšľa sa nad vzťahom dvoch svetadielov. Podľa neho, zle vyzbrojená a slabá Európa, ak chce sa pohybovať v lese bezpečne, musí kráčať po boku lepšie vyzbrojenej silnej Ameriky.
Skúsenosti hovoria však o tom, že situáciu netreba dramatizovať. Veľký cicavec v hnedom kožuchu sa živí prevažne rastlinami a drobnými živočíchmi. Ľuďom sa zďaleka vyhne. Napadne ich iba vo výnimočných situáciách – ak chráni svoje ratolesti, je ranený alebo ho niekto prekvapil, napadol a prekročil bezpečnostnú vzdialenosť. Zvláštne nebezpečenstvo vyvolávajú civilizáciou poznačené jedince.
V Európe sa premýšľa aj inak, ako naznačil A. Vondra. Pri pohľade na iných nemyslíme hneď na kolty. Silu nevyjadrujeme vojenskými výdajmi. Rešpektujeme prírodou a dejinami určené kultúrne odlišnosti. Dokonca sme na ne hrdí. Raz úspešne, inokedy menej ich poznávame, komunikujeme s nimi a tým sami rozvíjame. Dynamická pestrosť má neraz väčšiu hodnotu ako ľpenie na tradíciách. Znalosť inakosti nám dáva väčší pocit bezpečnosti ako nosenie ťažkých drahých pancierov a hlavní. Ako hovoria východniari, „aj tak še dá.“
Veľké cicavce napadajú nás, ak sme im radikálne a negatívne zasiahli do života alebo ak sme sa ich pokúsili preonačiť na svoj obraz. Dá sa s nimi slušne spolunažívať. Znalosti, tolerancia a skromnosť sú efektnejšie a ekonomickejšie „zbrane“ ako tony paliva, ocele, betónu a dynamitu. Veľká časť svetovo hľadaných teroristov prešla výcvikom najväčšej mocnosti sveta. A sú rovnako nebezpeční ako tzv. kontajnerové medvede, prevychované slovenským konzumom, v Demänovskej doline a na Podbanskom.

Medveď ušatý, nazývaný aj himalájsky (Selenarcton thibetanus ussuricus), dorastá do výšky 130-160 centimetrov). Je menší a štíhlejší (váži najviac 120 kilogramov) ako náš. Nosí čierny kožuch s bielym alebo žltým V či X na prsiach. Jeho meno sa dostalo do Červenej knihy ohrozených jedincov. Podľa Jurija, na rozdiel od hnedého poddruhu, býva menej opatrný, hlúpejší a tým pre človeka aj nepríjemný. Raz na neho naďabil a trvalo mu dlhšie, kým sa ho zbavil.
Úzky jarček nás viedol popri osík, liesok, briez a borovíc, vetrami skúšaných kríkov nad hranicu lesa a na bočnom lúčnatom hrebeni sme postavili stan. Až ráno sme si uvedomili, pod akou krásou sme zatáborili. Za krátkym lesným úsekom sa ťahá nekonečný rad prírodných sôch, ktoré vody a vietor vymodelovali na skalnatom hrebeni. Keď sme preliezli tú poslednú, čakal nás záverečný výstup na horu Sestra (1671 m). Z jej temena vidieť na všetky strany. Všade sa ťahá nekonečná tajga. Hustý les pokrýva rieky, strmé svahy a väčšinu vrcholov. Iba tie najvyššie končiare, posypané sivou suťou, vyčnievajú nad zeleným pásmom. Zahľadení do diaľav sme sa až neskôr pozreli do sedla, kde zdatná medvedica s dvoma mláďatami vyhrabávala korienky brusníc. Vôbec si nás nevšimla. Až keď sme zakričali, dala sa s ratolesťami na útek. Stretnutie s druhou rodinou trvalo ešte kratšie.
Zoológovia rozlišujú sedem druhov medveďov. Spomínaný ušatý, žije v pásme južnej Ázie až po Himaláje. Iba biely, ľadový (Thalarctos maritimus), je mäsožravec. Dorastá do dåžky dvaapol metra a do váhy pol tony. Najmenší, malajský (Helarctos malayanus), váži okolo 65 kilogramov. Obýva tropické lesy od Barmy po Sumatru. Pyskatý (Melurcus ursinus) žije na juhu Ázie od Indie po Indonéziu. Na prsiach má bledú škvrnu v tvare V alebo Y. V Andách našiel domov medveď okuliar (Tremarctos ornatus) so svetlými kresbami kožušiny okolo očí. Po celej Severnej Amerike je rozšírený baribal (Euarctos americanus). Posledná trojica presahuje váhou sto kilogramov.
Najrozšírenejší je medveď hnedý (Ursus arctos), ktorý má viacero zemepisných rás, líšiacich sa najmä veľkosťou. Pokým jedinci v Pyrenejach (Ursus arctos arctos) vážia okolo sto kilogramov, v Karpatoch dvesto, na Ïalekom východe medveď ussurijský (Ursus arctoslasiotus) aj tristo kilogramov. Aljašský Kodiak (Ursus arctos middendorff) je porovnateľný s ľadovým.
Na Goreluju Sopku (1471 m) sme sa dostali už sami. Jurija čakal výskum. Tešil sa, že nájde ďalšieho endemita. Z vrcholu sme sa spustili opäť do tajgy, kde nás rýchlo zabrzdila mladina. Po hodine sme narazili na jarček, ktorý steká do brezového hája. Za brezami šumí široký vodopád. Vedľa potoka sme zišli do doliny Ussuri. Po bájnom veľtoku ani stopy. Miesto neho sme sa pľačkali v tichej, teplej, pomalej riečke, ktorá pramení iba neďaleko. Pri plytkom brode sme vyrušili korytnačku riečnu s kožovitým pancierom. Tento plaz sa živí rybami. Na rozdiel od príbuzných má predåžený nos, aby mohol dýchať, keď je ponorený pod vodou.





Svetozár Krno: Od prameňov Ussuri po kamčatské vulkány, Karpaty-Infopress, Bratislava 2006


Komentáre k článku - fotogalérii / Comments to the article - photo gallery: 3x

Autor komentára / Author comment: romanqa_01 , 21.05.2009,12:18 , #882

tajga je vegetacna formacia bujonu v severnej casty europi a azii amerike

Autor komentára / Author comment: romanqa_01 , 21.05.2009,12:19 , #883

urobila by som to lepsie ako ty popripade vy ?

Autor komentára / Author comment: romanqa_01 , 21.05.2009,12:21 , #884

kvoli vam naucila som sa presne toto a dostala som banu cize gulu alebo pre hlupakov 5ku vite ze som sa na vas spoliehala ale uz viem ze nie vy to date od rukyn tak toje hroza ????



Pridajte Váš komentár / Add Your comment
Name:
Text:
 

Žiadny html kód nie je povolený / No HTML is not allowed.