BIELOMORSKO-BALTSKÝ KANÁL

    Po odchode z Petrohradu 18. 6. 2007 ide náš autobus rovno na sever. Okolo polnoci nachádzame odbočku od hlavnej cesty za mestom Lodejnoe pole. Po pár sto metroch na ceste v tajge nachádzame miesto na nocľah. Študenti si vzorne postavia stany na asfaltovom parkovisku, kde končí pevná a začína lesná cesta. Mne sa nechce rozťahovať stan, pretože syn Andrej aj tak radšej spí v autobuse. Aj napriek mračnám komárom hneď zaspávam po dlhom dni. Avšak okolo tretej nadránom 19. 6. začína pršať. Schovávam spacák pod autobus a idem sa poprechádzať. Našťastie sme na severe, slnko nezapadá a je svetlo. Idem po starej ceste majstrovsky vykladanej kameňmi. Asi po 6 kilometroch chôdze v tajge narazím na veľkú rieku. Na druhej strane vidno akúsi dedinku. Aj napriek skorému ránu vyrážajú niekoľkí rybári na lov malými loďkami. Je sychravo a zima, nepríjemný čas. Pri ceste naspäť k autobusu nachádzam bobriu kolóniu, ktorá vytvorila v tajge z malého potôčika pomerne veľké jazero. Po príchode k autobusu okolo šiestej ráno ešte všetci spia. Prichádza nákladné auto ZIL s niekoľkými pasažiermi, vyzerá to na pojazdnú dielňu. Zastanú a spytujú sa či nám nič netreba, či nemáme poruchu. Po vysvetlení situácie odchádzajú. Pozriem sa do mapy a zisťujem, že som videl rieku Svir, ktorá spája Ladožské a Onežské jazero a teda ide o súčasť známeho Bielomorsko-baltského kanálu, ktorý spája vodnou cestou dve moria.
    Toto stavebné dielo s dåžkou 227 skrátilo cestu z Murmanska do Leningradu z 5167 na 1248 km. Vzniklo v rokoch 1931-3 prácou okolo 200 000 väzňov. Pre krutosť zaobchádzania z nich desaťtisíce zahynuli. Rozsahom a rýchlosťou prác v drsných severských podmienkach ide o unikátnu svetovú stavbu. Jej hlavnou postavou bol okrem J. V. Stalina aj turecký Žid N. A. Frenkel (1883-1960) pod ktorého vedením sa celá stavba realizovala. Ide o zaujímavú postavu. Za cárskeho Ruska podnikal v stavebníctve stal sa milionár. Pred revolúciou vycítil nebezpečenstvo a stiahol sa do Turecka. Počas NEP-u (Novaja ekonomičeskaja politika) sa vrátil do Odesy. V roku 1923 bol zatknutý orgánmi Spojenej štátnej politickej správy OGPU (Obedinjonnoe gosudarstvennoe političeskoe upravlenie pri Sovete Narodnych Komissarov) a odsúdený na trest smrti, ktorý bol neskoršie zmenený na 10 ročné väzenie. Toto si odpykával na Soloveckých ostrovoch, kde sa stal poradcom správy tábora. V roku 1927 bol prepustený a začal pracovať v OGPU. V roku 1929 sa stal náčelníkom Správy soloveckých táborov osobitného určenia USLON (Upravlenie soloveckich lagerej osobogo naznačenija) v Moskve. V rozhovore s J V. Stalinom navrhol vytvorenie pracovných táborov, kde by sa využívala lacná práca väzňov. Táto myšlienka sa ujala a v rokoch 1930-31 bol Frenkel menovaný veliteľom výrobného oddelenia Hlavnej správy nápravno-pracovných táborov GULAG (Glavnoe upravlenie ispraviteľno–trudovych lagerej). Práve pri stavbe Bielomorsko-baltského kanálu sa tento nápad vyskúšal v praxi. Po jeho úspešnej realizácii sa stal v roku 1934 náčelník stavby Bajkalsko–amurskej magistrály. Cez druhú svetovú vojnu pôsobil ako organizátor pri stavbe železníc na Ïalekom východe. V roku 1947 odišiel do dôchodku zo zdravotných dôvodov. Bola mu priznaná generálska penzia. Zomrel v Moskve v roku 1960.

PETROZAVODSK

    Okolo 9.00 vyrážame do Petrozavodska, hlavného mesta Karélie, lesnatej oblasti na severozápade Ruskej federácie. Nachádza sa asi 300 kilometrov na severovýchod od Petrohradu na brehu Onežského jazera. Založené bolo v roku 1703 Petrom I. ako závod Petrovskaja sloboda na výrobu diel. V roku 1777 dostala osada status mesta a premenovala sa na Petrozavodsk.
    Stále prší, študenti sú bez sprchy a teplého ubytovania rozladení. Z miestneho prístavu sa snažíme dostať loďou na ostrov Kiži, ležiaci v severnej časti Onežského jazera. Je tu známe múzeum ruskej tradičnej architektúry zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. No bohužiaľ lode z prístavu už dnes nepremávajú a tak stojíme pred dilemou čo robiť.
    Hľadať ubytovanie a zajtra sa pokúsiť získať lístok na loď do Kiži, alebo sa ťahať na sever k Murmansku. Vedenie výpravy sa rozhodne po porade so študentmi hľadať ubytovanie. Bohužiaľ ani napriek veľkej snahe sme nič prijateľné v Petrozavodsku nenašli a tak ideme ďalej. Po ceste nachádzame viac ubytovacích zariadení (Kalevala, Marciaľnoe vody), ale všade je buď plno, alebo sú ceny neúmerné vreckám študentov. Tlačí nás okrem upršaného počasia, nespokojnosti študentov aj povinnosť šoférov urobiť si povinnú prestávku.