Náš dvojtýždenný pobyt bol sprevádzaný 5 macedónskymi speleológmi, ktorý sa zúčastnili celého výskumu ako aj macedónskou štátnou televíziou (4 dni). Cestu do Macedónska nám uľahčilo zrušenie víz a aby sme sa bez problémov dostali aj na planinu, pricestovali sme na terénnom Áre. Macedónski jaskyniari sú vystrojení Land Roverom Defender a tak nebol problém vyviesť do základného tábora (8 stanov) vo výške okolo 2060 mnm všetok potrebný materiál. Hlavný cieľ bol pokračovať vo výskume priepasti Solunska jama (vchod 2355 mnm), čím bola objavená vertikála hlboká 265 m s celkovou håbkou priepasti 274 m. Mohutný vchod 20 x 35 m je v håbke 20 m ukončený snehovou zátkou hrubou 30 m. Zložitá cesta v snehu z roku 2004 bola teraz nahradená kolmým kanálom v ľadovci o priemere 1,5 m, ktorá hneď vyústila do mohutnej šachty o rozmeroch 15 x 25 m. V spodnej časti sa šachta rozšíri do dómu o rozmeroch a 15 x 60 m s výškou 80 m. Na suťovom dne dómu sa nachádza snehový kužeľ, ktorý sa pri stenách roztápa. Napriek veľkej nadmorskej výške je Solúnska jama vyzdobená v dolnej polovici sintrovou výzdobou. Stekajúca voda hlavne z bočného prítoku mizne v najnižšom mieste priepasti v malom zasutenom sifóne. Aj keď na niektorých miestach bolo cítiť prievan a podnikli sme 2 lezecké akcie nedokázali sme nájsť v týchto mohutných priestoroch ďalšie pokračovanie. Na zlepšenie komunikácie v mohutnej šachte nám slúžili krátkovlnné vysielačky (aj pri zameriavaní). Spojenie s povrchom zabezpečovala anténa inštalovaná and šachtou. Počas ďalších dní sme pokračovali v povrchovom prieskume v okolí nášho tábora a výsledkom bolo objavenie či zaregistrovanie niekoľko desiatok priepasti, ponorov a jaskýň, všetko vo výške nad 1900-2000 mnm s håbkou do 100m, dåžkou do 250m. Na dva dni sme boli nútení prieskum prerušiť kvôli vytrvalému dažďu a uchýliť sa na planinársky dom Karadžica. Základný tábor však aj bez dozoru zostal v poriadku. Až na zjedenú salámu a slaninu pastierskymi psami a jednu vyhryzenú dieru v Erikovom stane, cez ktorú sa psy dostali k pochúťke. Zato pastieri nám ukázali nenápadný plazivkovitý vchod do jaskyne v blízkom svahu. Za vchodom sa chodba zväčšila na priemer 2 m a klesala do vnútra kopca. Po priepasťovitých stupňoch 3, 5, 6 a 6 m skončila v sienke s 10 m vysokým stalagmitom (pozri zadnú stranu obálky). Zaujímavá jaskyňa, pretože v nej prevláda nezvyčajne horizontálny rozmer (dåžka jaskyne je asi 250 m) však nedostala ani meno (ja ju pracovne nazývam Jaskyňa s malým vchodom) a nedočkala sa ani zamerania. Zaujímavé výsledky by prinieslo aj sondovanie v závale za stalagmitom, no jaskyňa má smolu, že nie je v Chočských vrchoch. Neďaleko od tábora zaujala Peťa Vaňka malá horizontálna diera, ktorá vykazovala prievan. Preto sa pustil do jej rozširovania tak aby sa mohol naplaziť dnu. Keď sa mu to podarilo, zistil, že vedľa neho leží ľudská kostra. Lebku zobral do tábora (na fotke), ale na Ivanovo prianie ju na druhý deň uložil na pôvodné miesto. Malá jaskyňa po plazivkovitom vchode pokračuje priepasťou håbky 8 m a končí závalom. V južnej časti planiny asi 12-15km od tábora, sme podľa vojenskej mapy vo dvojici Šmoll-Kapucian prišli preskúmať 2 tzv. golemy, ležiace vo výške cca 1950 mnm, ktoré odvádzajú vodu z okolitých svahoch do vyvieračky Gorna Belica (560mnm). Hoci sme sa dostali až 80 m k ponorom nemohli sme do nich nahliadnuť. V tesnej blízkosti je veľký salaš a hoci boli ovce cez deň na paši v úplne inej časti planiny aj tak bol strážený niekoľkými šar-planinárskymi ovčiarskymi psami a už pred rokom sme zažili čo znamená takáto svorka, keď je na stráži a aj patrične nám to dala najavo. Našou druhou časťou výpravy bolo ďalšie spoznávanie tohto mohutného pohoria, takmer 170km obchádzkou sme z druhej strany prišli pozrieť vyvieračku Gorna Belica (560mnm) s výdatnosťou cca 5 m3/s pri nízkom prietoku. Počas jedného dňa sme sa pokúsili o povrchový prieskum, ale mohutné skalnaté svahy dvíhajúce sa o 1500-1800m vyššie nie sú ľahkým terénom na prieskum. V diaľke sme zaregistrovali planinu Boro pole a začiatok planiny Karadžica. Obe sú časťami pohoria Jakupica, kde sa výskum s niekoľkými golemami na vojenskej mape ešte nevykonával. Posledným dňom bolo pozretie si ponorov na Patiške reke, kde sa ponárajúce vody (asi 800 mnm) po 15 km vynárajú ako veľký výver 7m pod hladinou priehrady Matka (330 mnm) na rieke Treska. Táto vyvieračka je mnohokrát väčšia ako ponor a zrejme v podzemí priberá aj vody z najjužnejšej planiny Suva a z planiny Karadžica (nad. výška cca 2300 m) Podľa geologickej mapy vápence v tomto mieste siahajú min. 400 m pod hladinu mora a tak mocnosť vápencov dosahuje aj 3 km. Zatiaľ istým dôkazom tejto začínajúcej mocnosti je práve prieskum spomínaného výveru . V roku 2000 francúzski potápači dosiahli håbku 67 m, pri dåžke 450m, a v kolmo klesajúcej chodbe o priemere 20m dosvietili do 90 m håbky, čo znamená, že tieto priestory sú už min. 50m po dnom doliny, výška priehrady je 40m. Aj keď sa nám na druhy pokus nepodaril objav ako napr. v roku 1991 objavenie priepasti CEKI 2 a v roku 1995 jaskyňe Velika klisura, veríme , že v ďalších rokoch takýto objav príde.

Účastníci výpravy:
Ivan Žežovski, Nikola Angelov, Aleksandar Angelov, Hristian Grozdanovski, Kosta Nikolovski,
Ján Šmoll, Ľubomír Očkaik, Peter Vaněk, Martin Hurtaj, Erik Kapucian, Juraj Szunyog

LITERATÚRA:
1. ŠMOLL, J. – SZUNYOG, J.: Priepasť Solúnska jama. Spravodaj SSS 1/2005, s. 51 - 56
2. ŠMOLL, J.: 20 krát na Balkáne. Spravodaj SSS 3/2004, s. 34 - 38